Ja sama

To boli vraj prvé slová, ktoré som vedela vysloviť. Myslím, že som už vtedy jednoduchým detským slovníkom vyjadrovala svoju najväčšiu životnú potrebu, túžbu po NEZÁVISLOSTI A SLOBODE. Za nimi sa však ukrývalo čosi, pre mňa ešte oveľa dôležitejšie. Čosi prosté, čo bolo mojou absolútnou podstatou.

RADOSŤ.

Súčasnosť

Stojím po kolená vo vodách môjho milovaného Dunaja, smejem sa a tečú mi slzy zároveň.
Nie, nie je to žiadny pokus o otužovanie.
Nie je to pokus o nič.
Len prosté, nepremyslené bláznovstvo.
Bezhraničná RADOSŤ.

Žiadna obmedzujúca zlá myšlienka.
POKOJ V HLAVE.
Nezávislosť.
Sloboda.
Tak po tomto som odjakživa túžila!
Aký paradox, že som sa k svojej nezávislosti dopracovala práve cez svoju závislosť!

Mrazivá voda štípe a pripomenie mi dni pred takmer tridsiatimi rokmi, keď som sa sem prisťahovala s manželom a dvoma maličkými deťmi. Do domu z hliny, bez ústredného kúrenia, bez vody. Presne takúto studenú sme ju ťahali zo studne a zohrievali na piecke. A keď studňa zamrzla, obložili sme ju slamou, zapálili oheň a zdarne rozmrazili.

Dvaja zaťatí, čerstvo promovaní vysokoškoláci z elitných rodín, ktorí sa nehodlali prispôsobiť svetským pravidlám a začali žiť svoj romantický sen na kraji sveta.

Odvaha mi nikdy nechýbala.

 

A predsa bolo niečo, čo ma takmer dokázalo zlomiť.

 

Od fyzickej slobody k slobode duševnej, sa cesta niekedy meria na svetelné roky.

Zmena scény. Ocitám sa v roku 1965, na pôrodnej sále okresnej nemocnice. Tu sa to teda všetko začalo. Pozorujem tenučkú mladú ženu, takmer ešte dieťa, s krásnymi veľkými očami. Je to jej prvýkrát.

„Príliš úzka panva“, zachytí slová, ktoré jej nepridajú na istote. Potom z náznakov pochopí, že lekár zvažuje cisársky rez, nakoniec sa však rozhodne pre spontánny pôrod. Vystrašená sa snaží v niekom nájsť oporu, no arogantné výkriky, či nedokáže lepšie tlačiť, ju ešte viac vyľakajú. Ako v opare vníma okolo seba narastajúcu nervozitu a desivo vyzerajúce kliešte, ktoré sa vedľa nej mihnú. Bez nich to totiž nepôjde.

A tak prichádzam na svet ja. Neplačem. Nechcem ju ešte viac znervózniť. Najradšej by som vrazila lekárovi, ktorý ma vytiahol. To za ten povýšenecký krik. Ešte radšej by som sa však vrátila do bezpečia maternice. Do blízkosti mamy. Zároveň sa toho desím, lebo to by som sa musela znovu narodiť. Vnímam, aká je mama krehká a rozhodnem sa, že ju budem celý život chrániť.

S potlačenou hlavou stále cítim na sebe zovretie klieští. Od tej chvíle sa po dlhý čas budem od strachu potiť vždy, keď ma niekto tuho objíme. Aj keď vedome budem chápať, že je to z lásky. Po piatom capnutí na zadoček predsa len začnem plakať, vyvolajúc úľavu v zhluku nepríjemných ľudí okolo seba. Zatnem sa a sľúbim si, že nikomu viac nespravím radosť svojím plačom.

Je to fikcia , alebo skutočnosť?

Je možné, že si na všetko spomínam? Alebo som sa len snažila zložiť príbeh svojho narodenia z rozprávania rodičov a mám príliš bujnú fantáziu? Máme v sebe dopodrobna vedenú kroniku života, v ktorej si, ak chceme, môžeme listovať? A ak nie, tak ju môžeme „založiť pod koberec“? Je možné, že priebeh nášho narodenia, slová, skutky, pocity zúčastnených, nás budú ovplyvňovať po celý život?

A ako je možné, že po dlhú dobu nás tieto naše životné traumy len jemne poklepkávajú po ramene, no v jednu nestráženú chvíľu sa z nich stane trojhlavý šarkan?

Scéna číslo 2. Rok 1989. Príšerne skorá smrť mamy, ktorú nedokážem spracovať a tak ju vytesním zo života. Môj osobný šarkan sa začne kľuvať z vajíčka. O necelé dva roky sťahovanie s dvoma malými deťmi do nového domova. To už naplno rozvinie krídla, vyletí z hniezda a začne pustošiť vo forme zlých myšlienok. Okolo mňa je všetko presne tak, ako som si vysnívala. Milujúci muž, deti, náš prvý spoločný domov, romantika a ja sa ocitám napriek tomu na kolenách.

Maličkosti robia človeka dokonalým, byť dokonalým nie je maličkosť.

Toto bolo krédo mojej mamky. A ja som nastúpila do jej vlaku.

Ignorujúc pomoc zvonka a roky sa snažiac „sama“ dosiahnuť métu dokonalosti, som často cítila, že nie som ďaleko od toho, aby som sa zbláznila.
Zlé myšlienky, ak ich nechápeš, sú niečo, čo sa nedá odložiť. Kamkoľvek ideš, idú s tebou. Sú totiž v tvojej hlave. A tam búšia, strašia, hrajú tú istú melódiu s obmenami hoci aj desaťročia. Do úmoru, bez potreby odpočinku. A stále dookola.

V snahe nemať zlé myšlienky, „byť dobrá“, pretože ony v mojej hlave samozrejme tvrdili opak, som sa utýrala takmer na pokraj sebazničenia. Navonok starostlivá matka troch detí a vzorná manželka, ktorá pre svoju rodinu spraví aj nemožné, vo vnútri nepretržité sebabičovanie, ktoré sa začalo podpisovať i na tele, v podobe stálych astmatických záchvatov.

Matematika - moja záhuba i spása.

Vyštudovala som matematiku, k problémom som sa vždy stavala logicky. No moja matematická logika v tomto prípade nefungovala. Neexistovalo žiadne 1 + 1 = 2. Nechcem zlé myšlienky a rozhodnem sa ich nemať sa nerovnalo tomu, že mi skutočne prestali napadať.

Otočila som sa o 180 stupňov a začala som čítať všetku dostupnú ezoterickú literatúru. Vyskúšala som od pozitívnych afirmácií, cez písanie denníka vďačnosti, opakovanie mantier, modlitieb, pôsobenie prstami na rôzne časti hlavy...., milión ďalších zaručených techník, čo mi prišli do cesty. Pre mňa so žiadnym, alebo len s minimálnym úspechom.

Trvalo mi roky, kým som prišla nato, že mojou cestou je spojiť svoju matematickú logiku s duchovnou časťou svojho ja.
Vtedy som si prvýkrát začala klásť pre mňa dôležité otázky:
JE REALITA, KTORÁ SA MI V HLAVE PREHRÁVA, NAOZAJ REÁLNA?
JE TO, ČO ŽIJEM A O ČO SA SNAŽÍM, SKUTOČNE PRAVDA?

Spochybnila som svoje axiómy.

To bol zlom, keď som prestala bojovať a začala som sa na zlé myšlienky pozerať z inej perspektívy.
To bol bod, keď sa vo mne začal rozvíjať proces s názvom AKO PRESTAŤ BYŤ OTROKOM SVOJICH ZLÝCH MYŠLIENOK.
Vtedy som sa prvýkrát odrazila od dna.

Cesta z priepasti von nebola ružová a svojpomocne trvala roky. Išla som neprebádaným terénom, snažiac sa veci okolo seba i v sebe vnímať úplne inak ako dovtedy. Nespočetnekrát som „spadla“ do starých navyknutých programov, ale opäť vstala a šla ďalej. V tejto etape som už mala šťastie aj na knihy a kurzy, ktoré so mnou rezonovali a boli mi oporou.

Obrovský strach, ktorý bol dovtedy mojím každodenným sprievodcom, sa deň za dňom zmenšoval. Otvoril sa predo mnou nový, nepoznaný svet úplne iných súvislostí a významov.
Uvedomila som si, že ten šíry priestor tu vždy existoval, len moje videnie sa pôsobením zlých myšlienok zúžilo. No namiesto toho, aby som to posudzovala a moje videnie sveta sa snažila násilne rozširovať, začala som sa pýtať prečo. Prečo boli v mojom živote dôležité zlé myšlienky? A začala som dostávať logické odpovede.

Niekedy tam hore majú proste s vami iný zámer.

Rozhodli sa moju fascináciu pre riešenie hlavolamov využiť mimo matematiky.

Z otázok vo forme: „Ako sa z tej jamy, do ktorej som spadla, dostať?“ a „Prečo som do nej vôbec spadla?“, som neskôr prešla na „Ako to, čo som prežila, zrozumiteľne a v skrátenej verzii posunúť ďalej?“.

A tak tu teraz stojím, po mnohých rokoch trápenia a piplania sa vo svojich ranách. Spojením dvoch svetov, ktoré sa zdajú byť protikladné, logiky a spirituality, som vytvorila postup, ktorý vám pomôže nahliadnuť na vaše zlé myšlienky a nepríjemné pocity, netradičným spôsobom. Jeho používaním začnete chápať súvislosti, postupne sa zbavovať strachu, čo zároveň spustí proces miznutia samotných zlých myšlienok.

Od pokoja v hlave a chápania súvislostí, je potom už len krôčik k žitiu vášho originálneho, autentického príbehu, pretože...

Každý z nás má svoj príbeh.

Nedovoľte, nech ten váš, diktuje niekto iný.