Chcieť a strácať

„Ako ti je? Ešte stále to veľmi bolí?“ obavy o dcéru jej prehĺbili vrásku medzi obočím, ale snažila sa napriek tomu vyzerať uvoľnene.
„Hm, trochu lepšie. Povieš mi aj dnes nejaký príbeh? Pritom si aspoň neuvedomujem tú blbú infúziu.“
„Jasné. Normálne som sa chystala. Dnes to bude o jednej ženskej a zelenom kardigáne.“
„Mami, to nemyslíš vážne,“ ozval sa dcérin smiech, „myslela som, že ma ideš zas obrodiť nejakým terapeutickým monológom.“
„No to vieš, že tam bude aj kus terapie, veď ma poznáš.“

Ono sa to všetko začalo kúpou jedného svetra. Vlastne o tej kúpe len premýšľala. Smaragdovozelený. Kašmír. Presne taký, o akom snívala. Každá bunka jej tela spievala melódiu o tom, ako ho chce. Nebol lacný, ale v podstate by si ho mohla dovoliť. Problémom neboli peniaze.

Možno si niekto povie, načo taký rozruch okolo jedného svetra. Ona však rada skúmala svoje pocity. A ten sveter…

Príliš ho chcela. Sveter ovládal ju a nie opačne. Nerada sa cítila manipulovaná. Nikým. Dokonca ani obyčajným svetrom.

Na sklade mali posledný kus v jej veľkosti. Pozorovala sa ako nezaujatý divák a zároveň zažívala, ako jej zviera vnútornosti. Tak veľmi ho chcela a zároveň sa obávala, že sa na monitore o chvíľku objaví „sold out“.

„Aká malicherná vec a čo to so mnou dokáže urobiť,“ pomyslela si.
„O čom to vlastne je?“ nemo prehodila otázku do prázdna.

Vnímala prichádzajúce odpovede. „Chcem mať a bojím sa straty, mám a strácam.“ Napadali ju všetky ďalšie paralely. Nádych a výdych. Zamilovanosť a rozchod. Narodenie a smrť.

Možno si niekto povie, načo taký rozruch okolo jedného svetra. No niekedy príbeh jedného svetra, môže v sebe skrývať podstatu fungovania všetkého okolo nás.

Spočiatku si pripadala absurdne, ale už sa s tým vyrovnala. Zvykla si, ako v najdrobnejších denných veciach, nachádza tie najširšie súvislosti. Jedine prostredníctvom nich sa dokázala v tomto svete pohybovať.

Nádych, výdych. Mať, či nemať. Pousmiala sa.

Pochopila, že pre ňu kúpa jedného svetra nie je o správnom rozhodnutí, ale o neochote žiť svoj život v duálnom svete.

Niekedy sa jej to darilo. Žiť neduálne v dualite. Vtedy ju zalievali slzy a ďakovala za každú minútu svojej existencie. A niekedy, ako práve teraz, jej jednoduché veci pripomenuli, že sa ponára do nezmyselnosti tohto sveta.

Možno si niekto povie, načo taký rozruch okolo jedného svetra…

„Ako sa ti páčil príbeh?“
„Hm, zvláštny. Vieš, čo mi vŕta v hlave? Tak kúpila si tá ženská nakoniec ten sveter, či nie?“
„Čakala som túto otázku,“ rozosmiala sa mama a dcéra bola rada, že ju po toľkých dňoch opäť vidí uvoľnene sa smiať.
„Je ti jasné, že o ten sveter v tom príbehu vôbec nešlo?“ spýtavo sa pozrela na dcéru. Potom sa zohla, pomrvila sa v taške a vybrala z nej nadýchaný, zelený, kašmírový zázrak. Prikryla ním dcéru a začala hladiť jej doráňanú ruku.