Ružové lentilky

Hlava jej išla prasknúť. Ružové tabletky chrúmala ako lentilky. Zaiste im schválne dali takú krásnu ružovú farbu, preblesklo jej hlavou. Človek vôbec nevnímal nebezpečenstvo, keď ich poľahučky zapíjal vodou.
 
Jedna, dve, tri… Nič nezaberalo, len sa jej spravilo zle od žalúdka. Skrútila sa vedľa záchodovej misy a rukami zovrela spánkové kosti, ktoré sa jej práve chystali oddeliť od lebky.
 
Snažila sa upokojiť, ale bolo to úplne zbytočné. Nedokázala prehlušiť ten hlas. S každým úderom bolesti jej znovu a znovu, kdesi v mozgu zaškriekal: „Nemohla si sa sakra správať lepšie?“
 
Nekontrolovateľným prúdom sa jej z očí pustili slzy. Tieklo jej z nosa, ale kašľala na to. Mohla. Určite mohla. A teraz je všetko nenávratne preč. On je nenávratne preč.


 
Nevedela, či to bolo zdanie, alebo naozaj, no vo svojom vnútri na stotinu sekundy zachytila ozvenu: „Ale veď bol na teba zlý.“ Vzpriamila sa pri záchode, akoby sa prichytila pri čine. Najradšej by si bola dala facku. Ako môže takto o ňom zmýšľať a potom sa čuduje, že ju nechal. Možno nebol vždy príjemný, ale zaslúžila si to. Mal pravdu, keď jej tvrdil, že je špinavá. Ešte aj v takýchto chvíľach jej napadali hlúposti. Ach, bože.
 
Opäť si ľahla a odovzdala sa bolesti. Už sa nebránila. Zaslúži si to. Ešte ani teraz nedokáže byť čistá. Toto je presne miesto, kam patrí. Tmavý kút medzi záchodom a stenou.
 
Ruka jej bez rozmyslu zablúdila ku kachličkám a začala kresliť srdiečka. Odrazu, nechápala odkiaľ, vynorili sa pred ňou všetky jej dávne vzťahy, v chronologickom poradí.
 
Matka, ktorá sa v spoločnosti hrdila jej krásou. A za oponou si k nej nenašla cestu. Otec, lipnúci na nej, no jeho starostlivosť nemohla vyplniť prázdno, ktoré cítila. Jej lásky, od tých detských, až po dospelosť. Celé to trvalo len chvíľku, všetky vzťahy defilovali pred jej vnútorným zrakom ako pri nejakej slávnostnej prehliadke.
 
Ruka automaticky kresliaca dolný cíp jedného z imaginárnych sŕdc, na chvíľu zmeravela. Nebolo to o nej. Nič z toho nebolo o nej. Napriamila sa ako luk. Tentoraz však nie zo strachu.


 
Nič z toho nebolo o nej. Zrazu to videla celkom jasne. To, ako sa k nej chovali, akým spôsobom sa k nej blížili, bolo o nich, nie o nej.
 
Vnímala, ako to ešte párkrát zabolí a bude sa sklamaná pýtať prečo, čo jej to chce povedať. A vedela, že vždy nájde niečo, čo bude potrebné vyčistiť. No, až v kostiach cítila, že už nikdy to nebude také bezútešné ako doteraz.
 
V tom momente totiž pochopila niečo veľmi dôležité. Kdesi nad tou, či pod tou bolesťou, (sama pre seba sa usmiala nad bezvýznamnosťou svetových strán), to nebolo o tom, nakoľko dokonalou sa jej podarilo byť.
 
„To, ako sa ku mne niekto blíži, nie je o tom, nakoľko dokonalou sa mi podarilo práve byť,“ zopakovala si pre istotu ešte raz.
 
Dokončila srdce a uvedomila si, že má vyplazený jazyk. Zlozvyk z detstva, ktorý sa vždy objavil pri hlbokom sústredení. Koľkokrát ju kvôli tomu vysmiali. Koľkokrát kvôli tomu plakala.
 
Oprela sa o kachličky za svojím chrbtom, jazyk nechala trčať medzi perami a usmiala sa. Nevedela, či to bolo tabletkami, alebo pochopením, ale prestala ju bolieť hlava.
 
A ona sa zrazu cítila čistá ako dieťa.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.