Spoveď

Opierala sa o umývadlo a celým telom jej lomcovala triaška. Zodvihla hlavu a uškrnula sa na seba v zrkadle. Pomalými, monotónnymi ťahmi pravej ruky, si dôsledne umývala zuby. Považovala za malé víťazstvo, že už udrží kefku. Humor ju však neopúšťal. Do taktu s ťahmi kefky, si hmkala starú Wabiho pesničku, v hlave jej pritom bežal sprievodný text: „Dnes ráno, když bylo půl, při pravidelný hygieně, poklesls‘ hodně v ceně, když jsi zahlíd‘ svůj zjev…“

Pamätala si na jeden rozhovor, už si presne nespomínala s kým, ba ani nevedela, kde ho čítala, no jeho posolstvo zostalo v nej nezmazateľne vryté. Nejaký muž opisoval zážitok na svojej spirituálnej ceste, keď prosil tých „hore“, aby mal otvorené srdce. O pár týždňov mu srdce zlyhalo a musel sa podrobiť urgentnej operácii, pri ktorej ho mal skutočne doslova a do písmena otvorené. Na záver rozhovoru s úsmevom dodal, že si odvtedy dáva lepší pozor na svoje priania.

„Už nemôžem, horím, pomoc!“

V zrkadle opäť nahodila trochu roztrasený úsmev, či skôr grimasu. Hm, inšpirácia si nevyberá prostriedky. A Pán Boh tiež nie. Nemala síce žiadne predstavy o vonkajšom impulze, o ktorý pred tromi týždňami koncentrovane prosila, ale rozhodne by ho bola radšej privítala v nejakej elegantnejšej forme.

Zastavilo ju to a značne znížilo jej predvianočnú energiu. Keď odišli najhoršie symptómy a bola schopná vnímať i niečo iné, než svoju telesnú schránku, spomenula si na ten dávny príbeh. Ak by videla budúcnosť, dávala by si lepší pozor na to, čo si želá? Asi nie, opatrnosť nebola jej silnou stránkou, vždy išla na doraz.

Odšuchtala sa do postele a bola vďačná svojim nohám, ktoré ju už dokázali uniesť. Jej pot sa miesil s vôňou prebdenej noci, no neriešila to. Nepriečila sa situácii. Len pozorovala. Nechcela urýchliť proces. Ani ten fyzický a najmä nie duchovný, ktorý s ním súvisel.

Uvažovala, ako násilne bola vytrhnutá z dravého prúdu, v ktorom dovtedy plávala. Prinútená započúvať sa do tichého šepotu svojho vnútra. Už si jednoducho nemôže dovoliť byť nepozorná. Ani na chvíľu.

Natiahla uši. Jej vnútro neúnavne opakovalo jedno a to isté. Jediné slovo neustále dookola:

„Nespútaná, nespútaná, nespútaná…“

Znelo to v nej ako ozvena. Vibrovalo za jej hrudnou kosťou a šírilo sa do všetkých strán. A zrazu sa to stalo.
Pochopila, že ona je tým slovom.

Doslov:

Uvedomila si, že už nemusí čakať.
Čakať,
kým jej niekto dá úplnú slobodu,
kým jej spretrhá putá.

Nespútaná,
prestala väzniť samu seba.

Horúca šálka s čajom jej zohrievala ruky a jej výzor zrazu popieral Wabiho text i jej vek. Opatrne položila šálku na nočný stolík, otvorila svoj ošúchaný denník a začala písať:

„Urob pre seba to, čo by si chcela, aby pre teba urobil niekto iný.“

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.