Čierna ovca rodiny

Na svete existujú dva druhy čiernych oviec. Tie čierne čierne a potom tie druhé. Biele ako čerstvo napadaný sneh…

Áno, čítate správne, volám sa Matilda. Viem, trochu nezvyčajné meno, ale inak sa už v mojom živote nič nevymykalo z normálu. Teda, do istého času.

Narodila som sa, pretože som sa mala. Chceli ma, všetko mali naplánované. Boli takí zlatí vo svojej viere o mojej najlepšej budúcnosti. Nemohla som im to pokaziť, skutočne nie.

Nádherne ružové, nadýchané sukienky, moje zlaté vlasy, padajúce na plecia v dokonalých lokniach. Dobré známky, pozametaná cesta k skvelej kariére… Nemohla som im to pokaziť. Chápete, že?

Pamätám si, ako som často sedávala pri obloku, s ovisnutými plecami, dlane kŕčovito stisnuté medzi kolenami a snažila sa spomenúť, aké by to bolo. Aké by to mohlo byť, keby som nabrala odvahu, všetko to pohnojiť.

Vidím váš úškrn. Ako som si mohla spomenúť na niečo, čo ešte nebolo. Nepomýlila som sa, nebol to slovný „preklep“. Ja prosto takto žijem. Takto vnímam čas.

Ako viete, bola som šľahačkou na torte tejto spoločnosti. Tam to vidíte, pred menom i za menom. Máte pravdu, bola som vlastne čerešňou na tej šľahačke. Zároveň však večným hľadačom.

A potom som nabrala odvahu.

Dobre, viem, nejesť nebolo najlepšou voľbou. No bola to taká moja súkromná revolta. Taká, ktorá sa dlhý čas dá robiť v tichosti a nikto si nič nevšimne. A možno som len túžila zmiznúť. Mala som pocit, že ako zo mňa ubúda, tak sa i ja pomaly, nenápadne strácam. Dúfala som, že ako ubudne z hmoty, stratia sa i myšlienky a pocity, ktoré sa k nej pútali.

Áno, už viem, nefunguje to. Tie myšlienky a pocity sú snáď schopné prežívať i vo vzduchoprázdne. A ja som, spolu s nimi, zamrzla v čase. Už mi to nefunguje. Ten čas. Späť sa nedá, dopredu neviem.

Bola som šľahačkou na torte tejto spoločnosti. Ba vlastne čerešňou na tej šľahačke. A zároveň večným hľadačom. Čoho? Neviem. Nepýtajte sa. Mala som predsa všetko. Všetci mi to hovoria.

Mala som všetko a napriek tomu prázdne dlane.
Stratila som meno.
Prečo šepkám? Okej, môžem aj kričať.
STRATILA SOM MENO!

Nechápete. Myslela som si. Preto o tom nikomu nehovorím.
Ach áno, viem, mám tu napísané Matilda. No ja hľadám niečo iné.
TO MENO. Naozaj neviem, kedy som ho stratila.
Neviem ani kde.
Kedy a kde som splynula s davom.

Viem len, že som BEZMENNÁ.
Beznádejne hľadám otázky a odpovede.
Odpovede a otázky…

Piercing v nose, tetovanie po celom tele a či priznanie svojej odlišnej sexuálnej orientácie v konzervatívnej rodine? Nie, dnes som nechcela hovoriť o „čiernych ovciach“, ktoré už na prvý pohľad niečím vytŕčajú z davu.

Dnes som chcela hovoriť o tých, ktoré sú na prvý pohľad biele ako sneh. Takmer na nerozoznanie od ostatných. Možno len v ich očiach zazriete akýsi osteň smútku, zahaľujúci tajomstvo, čo nemožno prezradiť.

Tajomstvo straty.
Straty seba samej.