Toto by si nikdy nemala cítiť…

Na ten vyčítavý pohľad, plný smútku, asi nikdy nezabudnem. Jeho oči hovorili: „Ak by si ma mala rada, tak toto by si nikdy…“

Počas svojho života som potom videla mnoho takých očí, ktoré mi podsúvali, čo by som nemala nikdy.

Toto by si nikdy nemala cítiť.
Toto by si nikdy nemala spraviť.
Na toto by si nikdy nemala myslieť.
Ak by…
Ak by si bola dosť dobrá.
Ak by si dosť milovala.

A ja som tomu uverila. Uverila som ich slovám a ich hodnoty sa stali mojimi. Odrezala som sa od vlastných pocitov.

Dlhodobo to však nefunguje a príde niečo, čo má za úlohu človeka zobudiť. U mňa to boli zlé myšlienky.

Ak by som vám opísala dlhé obdobie svojho boja so zlými myšlienkami, mnohým z vás by sa mohlo zdať, že je škoda toľkých premárnených rokov. Mnohí z vás by obviňovali moje okolie, mňa a možno by ma v duchu ľutovali. Otázkou však je, ako to funguje v skutočnosti. Naozaj boli tie roky premárnené?

Keby som mala nejaký zázračný prútik a mala možnosť zmeniť minulosť, prepísala by som svoju históriu, čo sa týka zlých myšlienok? Našla by som cestu, ktorá by sa im oblúkom vyhla? Vybrala by som si okolo seba iných ľudí?

Napriek obrovskému trápeniu, ktoré som vtedy prežívala a ktoré si v plnej miere dokážu uvedomiť naozaj len tí, ktorí išli, alebo teraz kráčajú po tej istej ceste, napriek všetkému, musím odpovedať nie.
Nezmenila by som nič. Nevyhla by som sa zlým myšlienkam.

Poďme nájsť odpoveď na otázku PREČO?, tak trochu okľukou.

Mala som asi 30, možno ešte menej, keď mi jedna kamoška povedala: „Máš na tvári výraz, akoby si hľadala bod vo svojom živote, v ktorom bolo treba odbočiť vľavo a ty si sa miesto toho pustila doprava.“

Musela som vynaložiť veľa síl, aby som sa nerozplakala. Trafila totiž do čierneho. Bola som vtedy plná strachu zo zlých myšlienok a veľakrát som uvažovala nad tým, kde som to celé spackala. Celý život sa v tom období scvrkol do mojej hlavy.

Moja hlava mi hovorila, žiť budeš až po TOM…
Po TOM, čo vyriešiš toto a toto a ešte tamto…
Po TOM, až budeš dosť dobrá.
Po TOM, ako si to zaslúžiš.

Je úplne šialené, akým veciam dokážeme uveriť, keď sa scvrkneme do vlastných hláv. V istej chvíli môžeme byť dokonca presvedčení, že je to sám život, čo sa nám v tej hlave prehráva.

Často som vtedy uvažovala o tom, čo nás v škole nenaučili. Vedela som vypočítať, kedy bude Slnko svietiť kolmo do studne v Jakarte ( to boli tak trochu šialené úlohy, vymýšľal ich náš učiteľ zemepisu, ktorý bol zároveň matikár). Tiež som vedela, vypočítať rovnice o dvoch neznámych, odrecitovať Mor ho, odvodiť akýkoľvek chemický vzorec, ešte dnes mám v hlave – ný, – natý, – itý …

No o živote som nevedela vôbec nič.

Po škole prichádzame do sveta ako mladé ženy, bez akýchkoľvek vedomostí o tom, čo nás čaká a čo s tým urobiť. Zrazu je tu práca, partnerský vzťah, vlastná domácnosť, deti a naša snaha, dokonale obsiahnuť všetko.

A v tom ruchu väčšina z nás stratí to najcennejšie. Stratíme samé seba. Ak by sa nič vážne nestalo, ani si to možno nevšimneme. Necháme vykĺznuť život z vlastných rúk a ani si neuvedomíme, že to všetko mohlo prebiehať aj inak.

Mňa teda z tohto kolotoča prišli vyslobodiť zlé myšlienky.

Samozrejme, na začiatku som o nich takto neuvažovala. Nervy som mala na „dranc“ a jediné, čo som chcela, bolo objaviť spôsob, ako sa ich natrvalo zbaviť.
Prečítala som vtedy všetko, čo mi prišlo pod ruku a zaoberalo sa duchovnom, no posunula som sa len o milimetre.

„Myšlienky sú len myšlienky, nechajte to plávať!“ dobre si pamätám túto vetu, prečítanú v akomsi múdrom článku.
„Treba sa len mať rada,“ hlásala ďalšia príručka, z ktorej sa neskôr stal bestseller.
Dokonca som dostávala aj nežiadané „múdra“.
„Musíš sa len rozhodnúť,“ radili mi tí, ktorí nikdy zlé myšlienky nemali.

No moje myšlienky len odolávali a odolávali všetkým príručkám, článkom, bestsellerom, ba aj všetkým dobre i zle mieneným radám. A napriek tomu, že som v tom čase fakt chcela len jedno jediné, aby zmizli, tak sa ma držali ako kliešť.

Až ma donútili kapitulovať.
Prinútili ma pozrieť sa im hlboko do očí.
A ja som v ich očiach, na počudovanie, nenašla nič zlé.
Tíško mi predali svoje posolstvo a rovnako tíško odišli.
Bez boja.

Často človek získa to, čo chce, len keď zloží zbrane a započúva sa do ticha.

Ja som vďaka svojim zlým myšlienkam pochopila mnohé. Napríklad, že život nie je odmenou, ktorá sa rozdáva za našu dokonalosť. A nie je ani filmom, ktorý si prehrávame vo svojich hlavách. Uvedomila som si mnoho chybných teórií vo svojej hlave, podľa ktorých som dovtedy žila. Vyčistila som si bloky z detstva, odpustila ostatným i sebe, zmenila svoje priority.

Pochopila som, že mám právo robiť chyby.
Uvidela som, že som dokonalá vo svojej nedokonalosti.
Uverila som, že môžem cítiť to, čo cítim.

Prestala som žiť výlučne vo svojej hlave. Pocítila som, že život sa proste deje, je prekrásny a že mám aj iné časti tela, ktorými ho môžem vnímať. A tak rovnako, ako som nad životom premýšľala, začala som ho zároveň i vdychovať, ochutnávať ho, dotýkať sa jeho rôznych tvarov a štruktúr, počúvať jeho zvuky, pozerať sa naň očami i cez svoje srdce.

Predtým som žila podľa scenára „AŽ POTOM“.
Začnem s tým až po tom.
Začnem maľovať, až budem dokonale ovládať techniku.
Začnem tancovať, ak sa dokonale naučím kroky.
Začnem milovať, ak nájdem toho pravého.

Pomocou zlých myšlienok som začala žiť teraz. Pochopila som, že techniku sa naučím jedine maľovaním, kroky tancovaním a pravým sa muž stane tým, že ho začnem milovať.

Zlé myšlienky ma tiež naučili pokore.
Nebyť závislou na istote.

Ukázali mi, ako skočiť do prázdna.
A ono to prázdno nikdy nebolo.
Vždy tam na mňa čakal sám život.