A ona bola ja…

Videla som ju pred sebou.

Dlhé hnedé vlasy sa jej zmoknuto lepili okolo tváre. Spomedzi ne sa na mňa upierali jej uhrančivé čierne oči. Hľadela na mňa úkosom, akoby s výčitkou. Možno smútkom.

Niekedy som v jej pohľade pobadala záblesk, ale väčšinou mi jej oči pripadali ako čierňava, do ktorej neradno spadnúť. Mútna nebezpečná voda, ktorá utápala posledné iskry jej vnútorného ohňa.

Oblečené mala dlhé, tenké biele šaty, trochu priesvitné. Na jednej strane boli v kontraste s tým, čo z nej sálalo, no zároveň s ňou akosi zvláštne harmonizovali. Stála v mláke a pravidelný dotyk kvapiek, z lemu jej šiat, s hladinou vody, len zdôrazňoval nemú otázku v jej očiach.

„Čo odo mňa chceš? Nemôžem predsa hľadať namiesto teba.“

Naša komunikácia prebiehala bez slov.

„Svoje modré oči. Chcem späť svoje jasné modré oči.“

Nevedela som celkom identifikovať, ktorá z nás vyslovila v duchu ktorú otázku.

Tak sa to všetko začalo.

                              
                   .............

„Hľadám, nevidíš?!“ vyhŕkla som naňho, vidiac, ako postáva a posmešne si ma premeriava.

„No, to je dosť zjavné, povedal by som. A čo prosím ťa?“

Jeho slová s ironickým podtónom, ma vytrhli z poblúznenia. Inak sa to nedalo nazvať, po tom, čo som sa obzrela okolo seba. Dalo by sa povedať, že všade sa váľalo všetko. Knihy sa miesili s kabátmi a topánkami, z tanierov vykukovali ponožky, spodná bielizeň sa ako had, ovíjala okolo stoniek krištáľových pohárov. Totálny chaos.

Zdesene som sa pozrela do jeho očí a následne sa utopila v nadradenosti jeho pohľadu.

Zas ma dostal. Zas som sa cítila ako debil. Možno má fakt pravdu, asi mi šibe. Odkedy som vo sne (a či to nebol sen, fakt neviem) videla tú ženu, správam sa nenormálne. Nepredvídateľne. Chaoticky. Hľadám. A neviem čo. Ale úporne.

A tiež plačem. Často a bez zjavnej príčiny. A už ho nemilujem, alebo sa o to aspoň pokúšam.

„Teraz to pekne za sebou uprac a potom môžeš prestrieť na večeru,“ prehodil blahosklonne, ako zhovievavý otec k neposlušnému dieťaťu.

Náhle som to pochopila. Vošlo to do mňa fakt ako blesk z jasného neba.

Bol to síce jeho byt.

ALE MÔJ ŽIVOT.

Bol to len okamih precitnutia, no vedela som, že už nikdy nič nebude ako predtým.

A zrazu som ju uvidela.
Stála tam predo mnou.
Slnečné lúče jej v zrkadle mäkko dopadali na tvár.
Usmievala sa.
Mala neskutočne čistý, blankytný pohľad a na sebe priesvitné, trochu pohúžvané, biele šaty.

V tom momente mi bolo jasné, čo som po celú dobu hľadala.
Pretože som to práve našla.
Svoje modré oči.