Istota ma zabíja

Sadla si na posteľ, cmúľala svoj krvácajúci prst a pozerala pritom na kus papiera, ktorý práve, dosť nešikovne, pribila na stenu. „Dobrá práca,“ ozval sa v nej vnútorný hlas a ona len s úsmevom prikývla, neriešiac sarkazmus, čo v ňom postrehla. Skutočne dobrá práca. Každé ráno, hneď, ako vstane, ho bude mať pred očami. A večer, keď si bude líhať, tiež.
 
Vyskočila, spravila si trochu vareného vína a opäť zaliezla do postele. Sŕkala horúcu, sladkú tekutinu, vdychovala vôňu škorice a dookola čítala tri slová, ktoré viseli rovno pred ňou.

 
ISTOTA MA ZABÍJA, ISTOTA MA ZABÍJA, ISTOTA MA ZABÍJA…
 
Už nikdy na to nechcela zabudnúť. Pred očami sa jej rozbehol film. Jej život zložený z istôt jasných cieľov a nespočetného množstva jednoznačných ciest, ktoré k nim viedli. A na konci každej tej cesty, za každým jedným naplneným cieľom, civelo na ňu prázdno, hlboké ako Mariánska priekopa.
 
„To ti trvalo,“ ozval sa hlas, opäť so sarkastickým podtónom. Nuž, musela mu dať za pravdu. To jej teda fakt trvalo, kým pochopila a prestala viniť seba, ciele, cesty…
 
Víno je trochu stúplo do hlavy a po tele sa jej rozlialo príjemné teplo. Zavŕtala sa hlbšie do prikrývok a pobavene sledovala, ako podvedome protestuje. Nie je predsa nedeľa, ani sviatok, čo to stvára, žiadny oddych, hajde pracovať!
 
„Musím, musím? Nič nemusím!“ slová svojej obľúbenej rozprávky používala sama pred sebou ako ochranný štít. To jej teda fakt trvalo, kým pochopila, aká pravda sa v nich pre ňu skrýva. Kým pochopila, že ak nebude musieť, bude môcť začať cítiť. A z toho hlbokého cítenia, bude mať šancu sa zrodiť, rovnako hlboké chcenie.
 
A ona skutočne chcela. Už však nie ďaleké ciele, ktoré musí krvopotne dosiahnuť. Nie istotu vonku, bez ktorej bude bezvýznamná a stratená.
 
Chcela vstrebávať vône
a zvuky
a ticho
a usmievať sa
a plakať
a objímať
a mať odstup
a piť
a byť smädná
a jesť
a byť hladná
a milovať
a necítiť nič
a môcť byť všetkým
a byť ničím
a nevedieť, kedy čo príde
a nerobiť v tom rozdiel…
 
A byť láskou, ktorá to všetko bez predsudkov prijíma.

 
Pozrela sa na prst, leskla sa na ňom kvapôčka krvi. Niečo jej napadlo. Opäť vyskočila, doniesla si nádhernú červenú farbu so zlatým nádychom a pod tie tri slová namaľovala obrovskými písmenami priamo na stenu.
 
SOM ZMENA.
 
Už na to nezabudne. Pozrela von oknom na poletujúce chumáčiky prvého snehu. Vnímala ich ostrý vizuálny kontrast s krvavým nápisom na stene. Posolstvo však niesli v sebe rovnaké.
 
Zapla si svoju obľúbenú pieseň a bosými nohami, vyťukávajúc rytmus na vŕzgajúcich parketách, sa pustila do vášnivého tanca.