Ja som proste IN

„Ja nie som žiadny priemer,“ pozrela na mňa pichľavým pohľadom a vzdorovito pohodila hlavou. „Som proste IN,“ dodala vzápätí a útočne vytrčila bradu.

Pozerala som sa striedavo na ňu a na obrázok vo svojom mobile, ktorý mi pred pár minútami hrdo ukázala. Mojím častým „problémom“ je, že nedokážem zakryť svoje pocity a okamžite sa dajú čítať na mojej tvári. A moja ľahko čitateľná reakcia vyvolala predchádzajúci, obranno-útočný monológ.

Pozrela som sa na tú fotku nenápadne ešte raz. Chápala som, že je tam nejaký „super“ filter, pretože osoba sediaca predo mnou a dievča z obrázku na mobile, nebola jedna a tá istá žena. O päť odtieňov modrejšie oči a o minimum päť odtieňov blonďavejšie vlasy.

Žiadne stopy po pubertálnom akné, ani jedna vráska, ktorá by ukazovala, že prežila aj neľahké časy. Celá jej tvárička bola akoby prejdená žehličkou a tak trochu sa pritom natiahla do úplne iných čŕt a rozmerov, než v skutočnosti.

Sporo odeté telo v postoji s nohami na špičkách, vyvolávalo vo mne skôr obavy, než obdiv a rozhodne sa mi páčila viac reálna žena predo mnou, ktorá práve, krížiac si ruky na prsiach, zaujímala sebaobranný postoj.

Kým som hľadala vhodné slová, ako prelomiť bariéru medzi nami, hlavou mi prebleskovali myšlienky. Ako môcť BYŤ IN a zároveň INÁ, než ostatní. Necítiť sa byť priemernou šedou myškou, no ani slepo nenasledovať to, čo sa práve nosí na sociálnych platformách.

Dá sa vôbec život žiť tak, že oddelíme obal od nášho vnútra a budeme existovať výlučne na povrchu?

Pred očami mi prebehol rad žien, ktorých „úžasný“ dizajn dennodenne zožínal virtuálny potlesk a kde som zároveň videla za oponu. A za tou oponou sa chúlilo vnútro, ktoré súrne, namiesto tých tisícok „like“, potrebovalo jedno tuhé objatie.

Ukazujeme len to pekné, úzke výrezy zo svojich životov, aj to cez retuš, kvôli tomu, aby sme vyzdvihovali krásu a radosť života? Skutočne? Alebo, žeby to bolo kvôli niečomu úplne inému?

Čo je to teda vlastne BYŤ IN? Okamžite vo mne zarezonovala odpoveď. BYŤ SVOJA.

Žiť ZVNÚTRA svoj príbeh a nedovoliť, nech ho ZVONKA diktuje niekto iný.

Pozrela som sa na ženu pred sebou, v ešte stále bojovnej pozícii.
„Vyzeráš dnes úžasne,“ usmiala som sa na ňu.

„To ako fakt, alebo si ma doberáš?“ trochu nervózne sa pomrvila a začala si upravovať vlasy.
„Ani som sa nestihla dnes poriadne namaľovať, lebo malá v noci zle spala a ráno to bolo o život. A za posledné dva mesiace som pribrala niekoľko kíl, ale vôbec sa neviem dokopať k cvičeniu…,“ pokračovala neistým, ospravedlňujúcim sa hlasom.

Pozrela som sa jej do očí a nechala ju v tých mojich listovať v stovkách drobných príbehov, keď som dovolila, aby moja hodnota závisela od mienky okolia. A ona bola dobrý čitateľ.

Väčšinou toľko stačí, aby sa ukázalo vnútro. Vyplaví sa po prúde sĺz z hlbokých útrob, kde dovtedy prebývalo vo vyhnanstve.

Spolu so slzami prichádza i úsmev. Nie ten štylizovaný pre oko kamery, či fotoaparátu. Ten ozajstný. Zo srdca. Ten, ktorý vie, že všetko je v poriadku tak, ako to práve je a nie je potrebná žiadna retuš.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaň byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začni používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozri sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: