Osamotená, i keď nie sama

Bol tak oslobodzujúco jednoduchý. Žiadny sofistikovaný intelektuál, na ktorých bola vo svojom okolí navyknutá. Za jeho smiechom nemusela hľadať premyslenú taktiku, jednoducho sa smial, keď bol veselý. A to bolo často.
Ak bol hladný jedol. Ak sa chcel milovať, tak jej to dal najavo, no ak práve necítila túžbu, prijal to a nič jej nevyčítal.

Bolo to také uzdravujúce. Vnímala absenciu charakterových kudrliniek, ktorými sa zdobili jej predchádzajúci. Absenciu manierov, po ktorých význame by musela pátrať. I absenciu skrytej manipulácie, pred ktorou by sa musela brániť. Pripomínal jej pláň, čerstvo posiatu snehom a ona bola tá, ktorá pomaly a rozvážne, krok po kroku, mohla na nej robiť prvé stopy.

Často sa pýtala sama seba, či má na to právo. Poznala sa. Dennodenne čítala svoje vnútro a niekedy dokonca aj ju prekvapili temné zákutia, na ktoré znenazdania natrafila.

Nerozumela, prečo sa mu páči. Obávala sa, že jej zložitosť prevyšuje jeho chápanie a tak si ju interpretuje po svojom. Chcela však veriť, že vo svojej čistote vidí ďalej, než ona. A číta o nej v tej diaľke niečo pekné. Niečo, čo si i ona raz o sebe prečíta, keď sa jej tam podarí dôjsť.

Teraz sa chcela len ohrievať v jeho teple a na nič nemyslieť. Nič neriešiť. Len jesť, keď je hladná. Spať, keď je unavená. A nechať sa objímať. Chcela, aby to nikdy neskončilo.

Prebrala sa. V prvom momente čiahla do prázdna, akoby mohla zachytiť ruku, ktorá sa k nej ešte naťahovala zo sna. Skúsila rýchlo zavrieť oči a vrátiť sa, no nešlo to. Kopla do rámu postele a sprosto zanadávala.

Nechcelo sa jej vstať. No vedela, že ak ostane v posteli, bude to ešte horšie. Bude sa len prevaľovať a donekonečna rozoberať ten sen. Rozpitvávať všetky pocity a bolestivo si uvedomovať, ako v realite nič z toho necíti.

A tak sa vydala v ústrety bezútešnému ránu. Osamotená, i keď nie sama. Bez štipky kreativity, i keď nie bez práce. Bez vízie zmeny i keď štatisticky minimálne s tridsiatimi rokmi pred sebou. Hlavou jej vírili myšlienky vhodné do rúk terapeuta a strhávali ju ešte hlbšie.

Hodila do seba pohár silnej kávy, aj keď jej z toho bolo vždy zle od žalúdka. Už dávno nevnímala, na čo má chuť a či je vôbec ráno hladná.

Len jesť, keď je hladná, len jesť, keď je hladná…, začali jej neodbytne znieť v ušiach slová zo sna. Zrazu si uvedomila hlasné škvŕkanie, ktoré pochádzalo z jej žalúdka. Ako v polosne vnímala svoje ruky krájajúce kúsky slaniny a hádžuce ich na panvicu spolu s vajíčkami. Podvedome si chrbtom ruky utrela slinu, ktorá sa jej vydrala z úst. Najedla sa a cítila, že je to tak dobre.

Pozrela sa do zrkadla a videla, že sa usmieva. Cez ten jedlom naplnený úsmev sa začala z jej útrob drať radosť, ktorá tu už dávno nebola. Prekvapilo ju to. Zavolala do práce a zobrala si dovolenku.

Sadla si na posteľ a neprestávala sa usmievať. Trochu neskôr, keď pocítila únavu, zababušila sa do tepla postele a ľahla si spať. Nič sa jej nesnívalo. A keď po zobudení začala cítiť hlad, opäť sa najedla. Hlavou jej zrazu neprúdilo nič. Všetko sa zdalo byť jednoduché. Obopla svoje ruky okolo vlastného krku a dlho, predlho sa objímala.

Nosila v sebe túžbu byť jedným z dvoch stĺpov nesúcich priečelie obrovského chrámu. No nateraz bola jedinou podperou malej kaplnky na úpätí nedostupnej hory. Bol v tom kúsok smútku i závan radosti. V každom prípade to bolo spočinutie v „teraz“. A to bolo dobre.