Slušné dievčatká sa nerehocú
„Ha há,“ niekoľkokrát sa radostne zakrútila a už sa chcela rozbehnúť návšteve oproti. Milovala návštevy. A špeciálne milovala túto. S obrovským detským úsmevom na tvári, sa náhle zarazila. Všetci vyzerali inak, ako si ich pamätala. Tak nejak rovnako. Čierne šaty, pohľady zabodnuté do zeme, nikto z nich ju nevítal, nechystal sa ju vziať do náručia, ani sa na ňu neusmieval.
Zrak jej automaticky preskočil na mamu, akoby hľadala u nej záchranu, ale ako zvyčajne, narazila len na chladný, neprístupný pohľad. Tentoraz bol ešte o čosi chladnejší.
„To sa nepatrí,“ tie slová registrovala len ona, naučila sa čítať z maminých pier a chápať ten výraz v očiach.
Mama sa pozrela na návštevu a jej pohľad náhle zmäkol. Čo by bola dala za to, ak by ten výraz v očiach patril jej.
Roztriasli sa jej kolená a premkol ju pocit bezútešnej opustenosti. Ruky, v ktorých zvierala knihu vtipov, jej skĺzli pozdĺž tela. Nemala ešte šesť a tak rada by sa bola niekomu pochválila, že sa už naučila čítať.
Strhla sa. Ach, Bože, všade tma, ešte sú len štyri. Zase tie sny o mame. V práci bude opäť úplne nepoužiteľná.
Spotená zo sna, sa však musela usmiať. Tie vtipy boli fakt strašne zábavné. Z pamäte vylovila obraz, ako si ich sama pre seba čítala a smiala sa zvonivým smiechom. Spomínala si, ako ten smiech vychádzal z jej vnútra a celú ju zaplavoval. V tých chvíľach bola skutočne bezstarostná.
Úsmev vystriedali unavené vrásky. Mama nemala rada jej smiech. Bol príliš hlučný. Príliš živý. Príliš bezstarostný.
„Slušné dievčatko sa nerehoce ako bláznivá koza, to sa nepatrí,“ koľkokrát si túto vetu vypočula.
Presne vedela, čo jej ten sen chcel povedať. Tam sa to v nej zlomilo. Na babičkinom pohrebe, či vlastne pred ním. Teta s ujom, jej tajní spojenci. Ich chlad už nezvládla.
„Pred pohrebom sa nepatrí čítať vtipy!“ Podvedome si zapchala uši, mamin piskľavý tón k nej prenikal aj zo sna. Nechápala to. Pamätala si, že keď babičku brali do nemocnice, akosi prirodzene cítila jej konečný odchod. Videla ju s dedkom sedieť na dedkovom náhrobnom kameni, spolu hompáľali nohami a usmievali sa na ňu. Mala pocit, že by si zaiste od nej radi vypočuli nejaký vtip.
Bola však už dobre vycvičená, aby vedela, že slušné dievčatko o mŕtvych ľuďoch, najmä, ak sa nesprávajú slušne, nehovorí, pretože sú to výmysly.
Dnes už nečíta vtipy. Pred pohrebom, po ňom, medzitým, vlastne nikdy. Aj usmievať sa usmieva zriedka. Stala sa prototypom slušného dievčatka. Mama by bola zaiste rada, keby tu ešte bola.
V tom si uvedomila, že hoci sa starkí v jej živých obrazoch stále smejú a nech robí, čo robí, večne hompáľajú nohami, sediac na tom náhrobnom kameni, mamu tam nikdy nezahliadla.
Náhle ju akoby osvietilo. Ten sen, starkí, všetci a všetko jej pokladali rovnaké otázky: „Ako chce žiť? A ako sa chce prihovárať svojim blízkym, keď umrie? Chce s úsmevom hompáľať nohami, sediac na svojom náhrobnom kameni? Alebo sa chce slušne stratiť nikam?“
V jej útrobách to zrazu začalo žblnkotať. Najprv to bol len tichý horský potôčik, tenký ako vlások, ktorý však mocnel a mocnel, až sa z neho stala riava. A ona sa do šiestej, kým zaznel budík, v jednom kuse rehotala, ako taká bláznivá koza.
