Sme rôzne a je to tak dobre

Kto je spirituálna bytosť a kto už nie?

A kto má patent na to, aby určil, kde leží tá pomyselná hranica?

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky, ma okrem iných podnetov, veľmi ovplyvnili dve ženy.

Prvá mi vysvetlila, že spiritualita znamená spôsob bytia, ktorý je v opozícii voči materiálnosti. Potom sa pohŕdavo pozrela na moje biele nohavice a vysoké podpätky a poznamenala, že takto oblečená sa zaiste nemôžem cítiť príjemne.

A ja som sa v tom momente strašne zahanbila. Zrazu som sa začala cítiť hrozne materiálne a nepríjemne. Vnímala som sa ako nevhodná a nehodná. Moje oblečenie ešte v ten deň putovalo na dno skrine. Na dlhý čas som sa obalila do sukní takmer po zem, z diaľky obdivovala onú ženu a mala neprestajný pocit, že nesiaham ani len po členky jej bosých nôh.

Druhá žena, ktorá vstúpila do môjho života niekoľko rokov po tej prvej, mi po jednom našom zvláštne úprimnom a uvoľnenom rozhovore povedala: „Prúdi z teba taký úžasný pocit hojnosti, keď hovoríš o krémoch, ktoré používaš.“

A potom dívajúc sa mi hlboko do očí dodala: „Neži zvlášť svoje krémy na jednej strane a zvlášť svoju spiritualitu na strane druhej. Sú to dve nohy jedného tela. Tvojho.“

Pamätám si, ako ma to zarazilo. Akoby do mňa zabodla nôž. Uvedomila som si totiž, že má pravdu.

Nechtiac som pred ňou v rozhovore odhalila tú časť seba, ktorú som ukrývala pred verejnosťou a v podstate i pred sebou, do svojej trinástej komnaty. Moje krémy, prehľad o najlepších rúžoch, ktoré som si nikdy nekúpila, moje ihličkové podpätky, milované biele nohavice na dne skrine, nenosené pretože… Prečo vlastne? Pretože raz niekedy niekto spravil ohľadom nich poznámku?

Musela som sa sama seba spýtať, prečo si myslím, že spiritualita odporuje očným krémom, červeným rúžom a vysokým podpätkom? Prečo nemôžem byť tá, ktorú napríklad fascinujú zlé myšlienky a všetko, čo s nimi súvisí a zároveň nosiť biele nohavice? Odpoveď bola jasná. Hlboko vo mne bolo zakorenené presvedčenie, že je to márnivé, samoľúbe, nehodné spirituálnej bytosti. A moje stretnutie „so ženou číslo 1“, toto presvedčenie len upevnilo.

Spirituálna bytosť je totiž obtočená do kusu neforemnej látky, prípadne jej spod dlhej sukne vykukujú bosé nohy, neustále medituje a vo voľnom čase chodí po žeravých uhlíkoch. Teda aspoň vtedy v mojej hlave.

Tá druhá žena ma však zobudila a ja som si uvedomila, že či chcem, či nechcem, obe spomínané časti sú súčasťou môjho energetického vybavenia v tomto živote. Môžem sa to snažiť poprieť, ale potom môj život bude vyzerať tak, akoby som ho preskackala na jednej nohe.

A tak vo mne začali rezonovať otázky.

Kto je ten, kto má patent na to, aby povedal, čo je ešte zdravá sebaláska a čo už začína byť samoľúbosť?

Kto má patent na to, aby rozhodol, kto je spirituálny a kto už nie?

Kto má patent na to, aby povedal, čo sa hodí a čo nie?

Čo sa stane, ak sa zastavím, upokojím a úprimne, bez pretvárky, bez hodnotenia, sama pred sebou naladím nato, kto som? Ak sa naladím nato, ktoré veci ma skutočne napĺňajú, nech by mi pripadali akékoľvek malicherné, materiálne a čo ja viem ešte aké? Je fakt potrebné nabrať odvahu a nehodnotiť. Len cítiť.

Takže, čo sa teda stane, ak sa naladím na svoje vnútro a bez hodnotenia si dovolím žiť samú seba?

Dve veci.

Po prvé si ušetrím obrovské množstvo času, ktoré vynakladám jednak na popieranie mojej, v úvodzovkách nehodnej časti, čím viac ju popieram, ona samozrejme tým viac búši a jednak na to pnutie, ktoré vyvoláva podvedomá túžba po niečom a zakazovanie si toho. Veľmi zaujímavou spätnou väzbou je fakt, že akonáhle si tie „banálne“ veci dovolím, budem sa nimi zaoberať podstatne menej času, ako predtým.

Po druhé, nebudem životom skackať, ale pôjdem po dvoch nohách :).

A vlastne je tu ešte tretia vec. Tá najdôležitejšia. Odkedy si dovoľujem žiť vo svojej energii, dovoľujem to aj ostatným.

A tak sa s obdivom pozerám na ženy, ktoré sa hodiny hrajú so svojimi ratolesťami, akoby samé boli deťmi. Na ženy, ktoré denne zabehnú 10 km. Na ženy, ktoré i v sedemdesiatke vyrazia do mesta v šatách obsypaných flitrami. I na ženy, ktorým spod sukne vykúkajú bosé nohy.

Už sa pritom necítim ani hrozne materiálne, ba ani nepríjemne. A necítim ani neschopnosť z toho, že žiadnu z týchto vecí nedokážem. Zároveň si však nemyslím ani to, že každá žena musí byť nevyhnutne šťastná v ihličkách, s červeným rúžom na perách.

Som šťastná, že sme také rôzne.

Som šťastná, že som presne taká, aká som.