Som doma a čo s tým

Alebo, ako ma článok o koncentračnom tábore priviedol k zamysleniu sa nad koronavírusom…

Dnes som dlho plakala nad jedným rozhovorom v novinách. Bol písaný ešte v roku 2015 a natrafila som naň úplnou náhodou, hľadajúc inšpiráciu k práci. Ani sa nepamätám, kedy na mňa písané slovo zapôsobilo takto intenzívne. Košická rodáčka Edith Eger, žijúca v súčasnosti v Amerike v ňom rozpráva o tom, ako sa jej podarilo prežiť koncentračný tábor.

Neplakala som nad opísanými hrôzami, ktoré prežila, aj keď je to niečo, čo sa rozumom nedá ani len predstaviť, nieto ešte spracovať.
Ako nôž sa do mňa vnorili tieto jej slová: „Nedovolila som, aby mi strach ovládol dušu. Sama seba som presvedčila, že nebudem obeťou, ale tou, čo prežije. Mala som na výber a zvolila som si život.“

Myslím si, že jej posledná veta zarazila aj samotného reportéra, ktorý sa jej vzápätí opýtal: „MALI STE NA VÝBER?“

A jej odpoveď, bola presne tou, ktorá ma dostala na kolená a primäla k absolútnemu obdivu nad veľkosťou jej ducha: „Áno, aj v Osvienčime ste mali na výber. Niektorí si zvolili nezmieriteľný vzdor. Iní útek. Ja som sa pre boj nerozhodla, lebo by ma okamžite zastrelili. Nemohla som ani utiecť, lebo pri dotyku s ostnatým drôtom by ma zabil elektrický prúd. Videla som modré telá tých, čo sa vrhli na plot. Vzali nacistom moc nad ich životom, ale za cenu vlastnej smrti. Ja som v tom východisko nevidela. Keď nemôžeš bojovať a nemôžeš utiecť, musíš sa naučiť absolútne sústrediť na využitie všetkých svojich obmedzených kapacít. Čím viac budeš čakať, že sloboda príde zvonka, tým hlbšie upadneš do depresie.“

Prečo o tom vlastne píšem?

Pretože sa mi to zdá dnes nadmieru aktuálne. Nie, v žiadnom prípade nechcem prirovnávať súčasnú situáciu k tomu, čo sa dialo v Osvienčime. Len mi napadli niektoré paralely, z ktorých by sme sa mohli v dnešných dňoch poučiť.

Dovoľujem si tvrdiť, že „vírus“ v hlavách tých, ktorí rozhodovali o vyhladzovaní Židov, bol oveľa neľudskejší ako ten, ktorému dnes čelíme.

Dovoľujem si tvrdiť, že naše uzavretie a nemožnosť žiť svoje navyknuté životy, no zároveň s plnými chladničkami a špajzami, televízormi, internetmi, kúrením, prúdom… a s milión ďalšími vymoženosťami, sú nielen na míle vzdialené od uzavretia v táboroch, ale sa nedajú s nimi ani len spomínať na jednej úrovni.

Áno, mnohých z nás začínajú kváriť negatívne myšlienky, mnohí z nás začínajú mať problémy, ako si bez zdrojov príjmu zabezpečiť štandard, na ktorý sú zvyknutí. No, keď čítam o tom, ako si v šestnástich rokoch, s tridsiatimi kilami váhy, táto žena vyberala medzi steblami trávy, ktoré je šťavnatejšie…Zmrazí ma.