Keď ti život dáva citrón, vypýtaj si aj tequilu

Zavadila som očami o svoju posteľ. Medzi matracom a rámom, sa zakliesnený, chúlil zošúverený kvet. Dojato som sa usmiala. Aj toto mi bude strašne chýbať, napadla mi ďalšia z morbídnych myšlienok, patriaca do môjho, nikdy nevysychajúceho patologického repertoáru.

Nie som normálna. Je zdravý, mladý, v plnej sile. Je zamilovaný a zhodou nepochopiteľných okolností, práve do mňa. Nemám dôvod oplakávať. A tobôž nie vopred. Prečo to robím? Prečo mám podvedome pocit, že každý, koho si pustím bližšie k stredu svojho srdca, ma nakoniec opustí?

Preto, že sa to už toľkokrát stalo?
Preto, že sa to stane zakaždým?

Mala som necelé tri roky, keď zomrel otec. Do roka a do dňa, ako sa hovorí, ho nasledovala mama. Všetko bolo, je a bude súzvuk dobrého a zlého. Dokonca aj veľká láska, ktorá rezonovala medzi mojimi rodičmi, mala svoj kaz. Starostlivosť o mňa, nemohla vyplniť tú obrovskú dieru v maminom srdci, ktorá sa tam škľabila po otcovom odchode. A tak sa jednoducho rozhodla odísť.

Dodnes som nepochopila, načo čakala celý ten rok. Presvedčovala sa, že to predsa len pôjde? Či chcela zanechať nejakú stopu v mojom malom mozočku? Ak by sa ma bola spýtala a ja by som jej vedela odpovedať, povedala by som, aby nečakala. Čím rýchlejšie bude po všetkom, tým lepšie. Nechcem sa na ňu pamätať. A nech v ďalšom živote pre istotu neplodí deti. Popriala by som jej, aby kdesi tam, na druhom brehu, našla otca a ďalej sa milovali až do bezvedomia.

Áno, veľká láska niekedy nemusí byť víťazstvom pre deti zúčastnených. Asi to je dôvod, prečo sa jej plaším a podvedome ju od seba odháňam. Zároveň však po nej prirodzene ľudsky túžim a táto schizofrénia trhá môj život na nesúrodé kúsky.

—————————

Aké krásne ráno, pomyslím si, len čo otvorím oči a vyzriem z okna. Zamračená obloha zahaľuje všetko do šede, na tráve badám srieň. Jar akosi nechce prísť, každý okolo mňa nadáva, len ja som nadšená. Možno preto, že toto počasie vždy korešpondovalo a dodnes je v súzvuku s mojím citovým rozpoložením.

A možno preto, že jeden takýto pochmúrny deň, zhruba dva roky po maminej smrti, si ma zobrali z detského domova. Tatko a mamka číslo dva. Moji skutoční rodičia, ktorí ma vychovali a milovali viac, než čokoľvek iné na tomto svete. Viac, než seba samých, viac, než seba navzájom.

Oči sa mi, pri spomienke na nich, ešte vždy naplnia slzami. Bleskovo si ich utriem. Pohľadom sa rýchlo zachytím o iris na posteli. Ách, prudko vydýchnem, je tam. Deň za dňom je zoschnutejší a zošúverenejší, ale je tam. Dodáva mi pocit istoty. Hlava vedľa mňa sa pohne. Rýchlo vykĺznem z postele, nemôže ma prichytiť takúto nepripravenú. Rozrušenú, plnú myšlienok z minulosti. Musím sa dať dokopy a doniesť navyknutú formu. Koniec koncov, veď práve túto moju verziu si zamiloval.

„Zlato, vráť sa ešte na chvíľočku ku mne, prosím,“ takže predsa len sa mi ho podarilo, aj keď nechcene, prebrať.
„Už nemôžem,“ odseknem rázne. Pozbieram svoje jednotlivé časti a opäť ich zložím do podoby, ktorú ukazujem svetu, „vieš, že zásadne nemeškám do práce.“

Spraví ďalší pokus o pritúlenie v kúpeľni, odbijem ho, ale kútikom oka pritom sledujem jeho krásne vyšportované telo. „Zničíš mi mejkap,“ zasyčím ešte nakoniec medzi zubami.
„Ospravedlňujem sa pani generálna riaditeľka,“ prehodí a pustí sa do nákazlivého smiechu. Takmer sa usmejem. Takmer.

—————————

Otáčam pohárikom tequily vo svetle sviečky a kochám sa pohľadom na pletenec jantárovej tekutiny a mihotavého plameňa. Milujem svoje rituály, napriek krutej alergii na alkohol. Nádherná parafráza môjho celého života. Milujem neuchopiteľné torzo sveta okolo seba, ktorého uchopiteľnosť ma zabíja.

Možno by som mala dopustiť stratu kontroly. Aspoň na malú chvíľu. Napiť sa hltavo z pohára a nielen ho ohrievať v dlaniach. Stať sa súčasťou deja a nielen ho sledovať. A nechať sa ním pridusiť. Teda tým alkoholom. Neverím v iný koniec. Vlastne ani mimo alkoholu.

Ako som to mohla pripustiť? Čím prerazil moju betónovú bariéru? A tak rýchlo? Poznám ho týždeň a už je v mojej posteli. Nechávam ho ráno vo svojom byte. To sa mi nestalo, ani nepamätám. Lovím v spomienkach. Preboha, to sa mi nestalo ešte nikdy!
Nedočkavo si odpijem z pohára a nie málo. Som v tej chvíli na seba hrdá. O malú chvíľu už roztrasene hľadám sprej na uvoľnenie svojich, v kŕči sa chvejúcich, dýchacích ciest.

—————————

„Bojíš sa?“ zašepká.
„Nie, prečo sa pýtaš? Som silná všetko zvládnem.
„Tak, bojíš sa ma?“ nežne mi pritom hladí čelo.
„Nie, veď už som ti odpovedala. O čo ti ide?“ tie otázky ma trochu vyvádzajú z komfortu a nútia načrieť do zakázanej zóny.
„Len niečo z teba cítim a hľadám tomu meno,“ odpovedá na môj vkus dosť záhadne. No akási neznáma sila ma drží v dosahu jeho radarov.

Ležíme vedľa seba, zviera mi pravú ruku vo svojich dlaniach a bozkáva končeky prstov. Hypnoticky sa mi pozrie do očí. Vtedy to príde.
„Čo keď umrieš?“ a je to vonku. To čierne, mazľavé, nechutné čosi, čo doteraz balansovalo na tenulinkom pomedzí netušeného a videného, vytryskne zo mňa a šplechne ma do tváre.

Pustí sa do oslobodzujúceho smiechu, ale ihneď ho zarazí, keď pocíti cícerky potu, tečúce mi zrazu po ruke a zbadá moju zblednutú tvár.
„Som totálny debil, prepáč, neber to osobne. Nebol to výsmech, ani nič podobné, len sa mi už dávnejšie podarilo zbratať so smrťou.“

„Zbratať so smrťou?“ obraciam tie slová v ústach, akoby som hovorila pre mňa neznámou rečou.
„Prečo sa pozeráš na smrť ako na svojho nepriateľa?“
„A čo sa mám na ňu pozerať ako na priateľa?“ posadím sa na posteli a pripúšťam, musím vyzerať bojovne. Romantická chvíľa sa rozplynie.
„Nie,“ usmeje sa a pokúša sa ma dotknúť, akoby telesný kontakt mohol prekonať priepasť, ktorá sa medzi nami otvorila. Odtiahnem sa.

„Anabel,“ je to zvláštne, ale vždy sa ma zmocní túžobné chvenie, keď vysloví moje meno. Kĺže mu z pier po hláskach, vláčne ako med a ešte niekoľko sekúnd je ním nasiaknutý vzduch okolo mňa. V podstate by sa dalo povedať, že sa ma zmocňuje prostredníctvom môjho mena.
„Anabel,“ pokračuje, keď si je istý, že som precitla a už ho opäť počúvam, „vidíš vo všetkom len dve protichodné cesty. To je však ilúzia.“

Asi vyzerám, že nedokážem napočítať do dvadsať, často si tak pri ňom pripadám, lebo nahodí učiteľský výraz tváre a prisunie sa ku mne bližšie.
„V podstate neexistujú žiadne cesty, ale to by ťa teraz asi ešte viac doplietlo,“ odmlčí sa, akoby v povetrí chcel zachytiť správne slová. O chvíľku pokračuje: „Zamyslela si sa niekedy nad tým, že pokojne prijímame narodenie ako svoju súčasť, ale smrť odsúvame do zabudnutia a nechceme ju privítať vo svojom živote?“

Nie, nezamýšľala. Nikdy. Ako mu to povedať. Smrť je pre mňa tabu, čierna diera, na okraj ktorej je zakázané ísť. Koniec. Smrť. Smrť je smrť. A osamelosť. A prázdno v duši.
„Kto by už len chcel uvítať prázdno v duši?“ zamrmlem si pre seba pod nos. Počuje to.
„Neviem, čo chápeš pod pojmom duša. No, ja by som uvítal v sebe prázdno.“

Opäť sa na mňa usmeje. Pozerám sa na neho a snažím sa precítiť, o čom hovorí.
„Mňa prázdno vždy zalieva slzami. A to nemám rada. Len mi nepovedz, že slzy očisťujú. Lebo sa z tej ošúchanej frázy povraciam. Akurát tak zmažú mejkap.“
„Nevidím žiaden mejkap, oči máš už parádne zatopené, možno je čas na očistný proces, čo ty nato?“ pozrie mi do očí a silno ma objíme. Jeho slová mi prídu ako jedno obrovské nechutné klišé, napriek tomu cítim, ako sa v jeho objatí postupne uvoľňujem. Potom sa rozrevem ako malé sopľavé decko, celého ho zmáčam a ešte nekonečne dlho neviem prestať.

—————————

Keď ti život dáva citrón, vypýtaj si aj tequilu.
Túto vetu nedávno preniesla jedna odvážna mladá dáma a začala „čistku“ svojho života.

Mohla si z toho pomyselného citróna spraviť imaginárnu citronádu. Začať žiť zdravý, asketický život a pripravovať sa na lepšiu budúcnosť.

Tiež sa mohla rozhodnúť plakať do vankúša a byť na dlhý čas depresívnou.

No jej rozhodnutie bolo diametrálne odlišné.

Nie, nezačala „alkoholizovať“.

Rozhodla sa úplne prosto.

Byť práve teraz radostnou.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaňte byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začnite používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozrite sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: