Malé deti malé starosti, veľké deti veľké…

Môj mladší syn tvrdí, že som chodiaci prototyp výroku: „Jedna matka môže byť šťastná len natoľko, ako jej najnešťastnejšie dieťa.“

Má pravdu. Aj vo všeličom inom, ale zhodou okolností i v tomto.

Pokým boli moje deti malé, napĺňajúc Murphyho zákon, neplačúce, celú noc spiace dieťa, sa nachádzalo zásadne „u susedov“. Môj manžel, okrem obrovskej radosti, si pri každom mojom tehotenstve vzdychol: „Zase sa tri roky nevyspíme.“

A to sa vždy naplnilo do bodky.

Materstvo je nádherné, prebdené noci, aspoň pre mňa, už o trochu menej :). Totálne nevyspatie mám ešte v živej pamäti, aj keď to bolo hodne dávno.

Prinášalo so sebou mnoho neatraktívnych pocitov, ktoré sa vynorili napríklad, keď po obzvlášť ťažkej noci, potácajúc sa s kočíkom ako bezdomovec, som stretla usmievavú mamičku „od susedov“ s perfektným mejkapom a oblečením. Zvyčajne sa pri mne pristavila, obdarila ma blahosklonným pohľadom od hlavy po päty a s vetou: „Celú noc sme prespinkali“, ma nechala napospas vnútornej deštrukcii. Ja som pri jej úžasnom stylingu a povýšeneckom výraze bola schopná myslieť akurát len na svoje za… špinené topánky, ktoré som si v stave bezvedomia zabudla vyčistiť.

Pamätám si, aká absolútne nemožná a nedokonalá som si pripadala. Často som sa sama seba pýtala: „Čo robím zle?“ A keďže som nenachádzala odpovede, alebo len zriedka a aj to len čiastkové, mávala som chuť trochu preplieskať staré socialistické heslo pod ktorým som vyrastala a zrevať: „Nedokonalé matky našej krajiny spojme sa!“ Vytvorme platformu poruchových matiek bez mejkapu, ktoré radšej než by použili rúž, utekajú spraviť svojej ratolesti odporné, ale zato veľmi zdravé smoothie.

Vrátiac sa ale k nevyspatiu. Teda, hoc sa na tie prebdené noci ešte jasne pamätám, niekedy by som sa tam vrátila. Nie nadobro, len tak na kúsok. Tak trochu si nepospať a pritom utierať nošteky, zadočky, bozkávať ušpinené tváričky, presunúť sa na moment do času, keď pusinka na čelo bola schopná vyriešiť všetky problémy.

Momentálne je mi dané spať celé noci, no moje bozky žiaľ popritom stratili svoju čarovnú moc zaháňania starostí.

Prečo to vlastne píšem?
Pred pár týždňami som riešila pre mňa jednu veľmi závažnú záležitosť a prežívala som pritom čosi ako déja vu svojho vtedajšieho pocitu vnútornej nedokonalosti, neschopnosti a tiež absolútnej bezmocnosti, i vzhľadom k nefunkčnosti pusiniek.

Z perspektívy problému, ktorý som riešila pred pár týždňami, mi však moja dávna situácia pripadala ako „gombička“. Táto zvláštna doba koronavírusu totiž prináša zvláštne, negombičkovské situácie. Počas jedného týždňa (ktorý sa mi zdal nekonečný) som sa snažila dostať svoju dcéru, študujúcu v zahraničí, domov na Slovensko. Nechcem opisovať peripetie a krkolomné riešenia, ktoré sme vymýšľali, medzi inými sa v mojom slovníku udomácnil výraz repatriácia, s ktorým som sa dovtedy nestretla, no teraz ho viem skloňovať, verte mi, vo všetkých pádoch.

To, o čom chcem písať je, že som mala pocit absolútneho zlyhania, ako za tých starých čias, keď moje deti v noci nespávali a ja som zabudla, čo je to rúž :).

Ja, absolútny borec na zlé myšlienky a osloboditeľ každého spod ich jarma, som s toxicitou vo svojej hlave za ten týždeň mala čo robiť. Upokojila som sa až potom, čo dcéra pristála na pôde Slovenska, napriek tomu, že ešte mala pred sebou povinnú karanténu, testovanie a nemohla som ju teda opäť držať v náručí.

Začala som si klásť otázky:

Čo sa to so mnou za ten týždeň dialo?

Kde zmizol môj pokoj, moja rovnováha?

Bola to moja intuícia, ktorá ma viedla a adrenalín mi pomáhal v efektívnom riešení situácie?

Alebo som to proste len nezvládla a stratila dočasne spojenie so svojou hlbokou vierou?

Neviem, odpovede možno donesie budúcnosť a možno aj nie. Niekedy to tak býva.

Napriek tomu sa pokúsim o nejaké resumé.

Po prvé: Niekedy sa všetko okolo nás pokašle a máme tendenciu vidieť veci oveľa horšie než v skutočnosti sú. Skúsme vtedy vedome precítiť, že sme všetci dokonalí práve v tej svojej nedokonalosti. Nechcime okolo seba len ružové farby, ani v prírode to tak nefunguje.

Po druhé: Nemyslite si, že mám averziu voči dokonalosti, dokonca ju nemám ani voči dokonalým matkám. Obdivujem ich. Jednu som osobne poznala a v čase, keď sme mali k sebe blízko, sa mi v slabej chvíli priznala, že niekedy tá bublina okolo nej praskne. A že keď to na ňu príde, tak zje všetko, čo jej príde pod ruku. Ale skutočne všetko. Minule vraj vypila z chladničky aj všetky dressingy. Lebo iné v tej chladničke už totiž po jej predchádzajúcom záťahu nezostalo. Takže toľko o tej dokonalosti. Obdivujte ju, ale celkom jej neverte.

Po tretie: Prestaňme klamať. Prestaňme sa tváriť ako niekto, kým nie sme. Od zajtra, alebo radšej už dnes, začnime byť úprimné k sebe, k ostatným, na sociálnych sieťach… Nepôjde to asi hneď a zaraz, a určite to nebude dokonalé. Napriek tomu to skúsme a napredujme krok za krokom. Dajme dole svoje masky a ukážme sa svetu len tak, prirodzene, bez príkras. Možno nebudeme pre mnohých „cool“, ale budeme mať šancu pocítiť, čo znamená skutočná sloboda.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaňte byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začnite používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozrite sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: