Panoptikum subjektívnych právd

Dve ženy. Dva príbehy. Dve pravdy.

Náš život ovplyvňuje životy iných. Často bez toho, žeby sme vyriekli, čo i len jediné slovo…

ANABEL

Som zamilovaná. Vyslovujem tieto slová sama v sebe, s hrôzou i radosťou zároveň. Som zamilovaná. Je potrebné si to zopakovať. A necúvnuť.

To, že s Bernardom to pre mňa už dávno nie je len o sexe, som si plne uvedomila na dnešnom raňajšom rozdeľovaní úloh. Znenazdajky, uprostred debaty, som si všimla vytreštené pohľady všetkých prísediacich. Nenápadne som sa poobzerala po svojom oblečení, ohmatala si vlasy, ale nič podozrivé som neobjavila. V tom mi to došlo. Pochválila som Kristiána. Hneď som ho schladila a zahrala celú vec do autu, ale už sa to nedalo znegovať. Tá pochvala sa tam vznášala nad nami po celý zvyšok schôdze ako prízrak.

A vlastne, je mi to jedno. Je mi jedno, že sa správam inak. Je mi jedno, že na mňa čudne zazerá Elin, či ostatní zamestnanci v podniku. Už mi začína byť jedno aj to, že je mladší. O pätnásť rokov, včera sme si to ujasnili. A milovali sme sa za plného svetla. A pripadala som si krásna.

Za ten krátky čas s Bernardom, som upustila od kontroly takého enormného množstva vecí! Nemala som ani potuchy, koľko vecí držím za opraty. Neskutočne sa mi uľavilo.

V hlave sa mi prehráva časť nášho včerajšieho rozhovoru a uvedomujem si, že mi na tvári vyludzuje úsmev. Smutný, ale úsmev. Tiež si uvedomujem, že ho okamžite neresetujem, ale nechávam si ho na tvári doznievať ako ozdobu, to taktiež zaznelo včera.

————————————————–

Poprosil ma o ruku. Ako zvláštne prosto znie táto veta. Vôbec nie tak, akoby mala zmeniť celý môj život. Náš vzťah sa dá počítať ešte len na mesiace, nemá žiadne logické zázemie, a predsa som povedala áno.

Bolo to totiž celé spontánne a absolútne neromantické. Nie ako v tých našuchorených sladkých filmoch, z ktorých ma vždy napne. Žiadne pytačky na vrcholku zasneženého končiara, ani na tropickom pobreží nejakého ostrova. Prosto sme sa pomilovali, nežne a rýchlo, potom vytiahol spoza postele červené víno a nalial nám. Mne za náprstok, pretože dáva na mňa pozor, sebe viac. Keď som si trochu oblizla z pohára, vybral mi ho z ruky, objal ma jednou rukou a druhou zašmátral pod posteľou. Nechápala som ešte ani vtedy, keď mi pod nos podsunul malú škatuľku. Neviem vlastne, čo na mne žerie, keď pri ňom vyzerám v poslednej dobe ako pripečená.

Potom som pochopila a vyšlo zo mňa neromantické koktavé áno. Isto by sa mi boli podlomili kolená, ale práve som ležala. Natiahla som si prsteň, ktorý mi sedel ako uliaty a v tom nadšení sme zaspali.

————————————————–

Často si pripadám, akoby som bola nosičom viacerých osobností. Či skôr viacerých masiek a každé ráno sa rozhodovala, ktorú si práve oblečiem. Viem byť rozhodná generálna riaditeľka, z ktorej majú všetci strach, ale i hlúpa naivka, ktorá nerozumie hlbším rozhovorom o živote. Viem byť odmeraná, ale aj nežne prítulná. Viem sa bezohľadne hnať za vytýčeným cieľom, sú však chvíle, keď neviem nájsť žiaden cieľ, či zmysel svojho života. Áno, som aj tá, ktorá sa so smrťou druhých nevie zmieriť, na rozdiel od toho, svoju plánuje mnohokrát a do detailov.

Prečo ma zlé myšlienky vábia práve vtedy, keď zažívam vo fyzickom svete najpozitívnejšie obdobia? Od čoho chcem utiecť do zabudnutia? Čo si nedovoľujem prežiť?

ELIN

Som v podstate stále s ňou. Teda, keď aj nie priamo, trčím tu pred jej dverami. Keby som veľmi chcela, počula by som snáď aj búšenie jej srdca spoza dverí.

A nič. Neviem nič. Už vyše týždňa však zachytávam jemné zmeny na jej výzore i správaní. Začalo sa to zmenou farby jej pokožky. Zdala sa mi taká ružovejšia. Pomyslela som si, že snáď odletela cez víkend kamsi do tepla. Môže si to dovoliť. Aj keď pravdupovediac, neviem si ju predstaviť oddychovať. V živote som ju nevidela v práci ani len poľaviť, čo i na chvíľočku. A to pracujem ako jej asistentka už od prvopočiatku. Odvtedy ubehlo dobrých pár rokov.

Čo sa však týka farby jej líčok, hneď ako zbadala, že sa na ňu dívam podozrivo dlho, tak ma zahriakla, až mi zabehlo. Tak som si povedala, že si to len namýšľam, nič sa nedeje, to len asi ja začínam vidieť svet v ružovejších farbách. Pokiaľ jej ostrie jazyka ešte stále dokáže človeku zarezať pod kožu, je všetko v najlepšom poriadku.

Môžu si ľudia o mne myslieť, čo len chcú. Dobre viem, že si za mojím chrbtom šepkajú. Nie, nezávidia, skôr si nevedia predstaviť, ako to viem vydržať takú dlhú dobu. Jednoducho. Nepoznajú ju. Áno, je ako britva. Nepozná úsmev, ani teplé ľudské slovo. Mňa však nechávajú chladnou tieto povrchné maniere. Poznám príliš veľa ľudí so zaliečavým výrazom tváre a kopou hnoja v srdci. Za tie roky som sa naučila nahliadnuť za povrch a sledovať činy. A panečku, po tejto stránke, klobúk dole pred ňou. Táto žena, slovo nemožné, nemá zahrnuté v svojom slovníku. Obdivujem ju a ako hrdá súčasť mašinérie, čo ju obklopuje, sa vyhrievam na jej výslní.

————————————————–

Bola to perfektná šéfka. Zaujímavé, že odišla. Teda, povedala by som to o hocikom inom, ale že práve ona?! Nonsens. A ešte, že sa vydá? Neviem, čo by ma vedelo viac prekvapiť. Leda, ak by otehotnela.

Bola to taká silná osobnosť. Ten chlap na ňu nemá dobrý vplyv. Len sa tu o tom šušká a vedú sa tiché debaty, o koľko rokov je asi mladší. No, o veľa. Toľko je isté. Predstavovala som si vedľa nej staršieho intelektuála, ktorý jej bude oporou a vedľa seba budú stúpať po kariérnom rebríčku. Bože, kam to mohla dotiahnuť, keby jej tento svalnatý zelenáč nevymyl mozog.

————————————————–

Sedím a prihlúplo hľadím do stropu. Do stropu a potom na svoje nohy, popretkávané kŕčovými žilami. Nečudo, od toľkého sedenia. Mala by som ísť na operáciu. Ale kedy? Šéf tu dnes nie je, tak som si ich aspoň vyložila na prisunutú stoličku.

Viem, prečo sa mi hlavou preháňajú tieto taľafatky. Snažím sa zamestnať mozog niečím bezprizorným, aby ma nemátal ten obraz, čo som pred chvíľou videla. Nič však nepomáha.

Moja šéfka! Teda bývalá. Trikrát som sa musela prizrieť, aby som ju spoznala, potom, čo sa mi pozdravila. A dvakrát, aby som sa uistila, že je to naozaj ona. Bolo toho naraz toľko, toľko nových vnemov, že som sa nestihla ani pozastaviť nad tým, že sa mi pozdravila. Prvá. A milo.

A tak tu teraz sedím a už sa nebránim. Nechávam všetko prežité, nech ma zaplaví a uloží sa vo mne.

To malé plavovlasé dievčatko bola jej dcérka. Predstavila mi ju. A ten zasraný zelenáč ju celý čas držal okolo pása. Celý čas, čo sa so mnou rozprávala. Nevidela som ju, skoro na deň presne, štyri roky. Koľko mohla mať tá malá, dva či tri?

Z ničoho nič ma chytí triaška. Možno to bude z tých hore položených nôh. Nechcem si priznať pravú príčinu. Bola mojím kariérnym vzorom. Mojím predvojom. Obrazom, kam sa človek pri maximálnom úsilí môže dostať. Všetko zničila. Zrazu nič z toho, čo robím, nemá význam. Všetko je zruinované ako tieto moje nohy. Mám len o málo rokov menej než ona, bez vzťahu, bez detí a teraz už aj bez perspektívy.

O všetko ma obrala. Ani neviem prečo. Ani neviem čím.

————————————————–

Zobrala mi všetko a dala mi všetko. Aj takto by sa mohla nazvať táto epizóda môjho života. Šéfka mi, aj nechtiac, vždy zasahovala do môjho života, ale že to bude raz až do takejto miery, to som netušila.

Keď sa všetky dojmy po stretnutí vo mne usadili, podala som výpoveď. Mala som to urobiť už dávno. Hriala som sa v reflektoroch, čo na ňu dopadali, ale nikdy som to nebola skutočne ja.

A čo teraz robím? Píšem. Nie, nešibe mi. No dobre, možno tak trochu. V zdravej miere. Mám našetrené nejaké peniaze, kúpila som si mačku, lebo sa už konečne má o ňu kto starať a nič iné mi k životu nechýba. Píšem a píšem a rozpamätávam sa, že toto som chcela robiť od nepamäti. Len som nato zabudla.

Zvláštne, ako sa dá zabudnúť na vlastné sny.