Pozeraj sa na svet inak a zmeníš ho

Pomaly odchádza starý rok a prichádza nový.

Aký bude?

Keď sme si na začiatku roku 2020 bláznivo štrngali pohármi plnými zlatistého moku, asi nikto z nás si nepredstavoval to, čo s ním prišlo.

Jarek Nohavica v jednej zo svojich piesní spieva: „Ještě že člověk nikdy neví, co ho čeká…“

To, čo nás čaká, netušíme ani tentoraz. A ako Jarek spieva vo svojej piesni, je to skôr šťastie, než pohroma. Ľudský život totiž nie je prechádzka ružovou záhradou a ťažko by sme zvládli, ak by pred naším zrakom defilovali v rade všetky nepríjemnosti, ktoré nás raz v budúcnosti neminú.

Silvester tohto roku predpokladám, nebude v znamení novoročných predsavzatí, skôr prejavom spoločného priania, aby tento blázinec okolo nás ustal a všetko sa vrátilo do normálu.

Do normálu všedných dní, nakupovania, zhonu, uchmatnutej chvíľky na kávu, na dobré jedlo, divadlo, kino, koncert… Do normálu, kde sa opäť bude môcť hromžiť, čo nefunguje tak, akoby malo, kde viazne čašník, ktoré predstavenie nemalo úroveň, ktorá cestovka má zúfalo slabé služby…

Tíško si obzeráme plagáty koncertov preložených na máj, či jún, v túžobnom očakávaní, že vtedy už budeme za vodou. Tak, ako sme to robili i pred pár mesiacmi. No tentoraz… Tentoraz to vyjde!

Pokúsme sa na chvíľu zastaviť a porozmýšľať, či ten normál bol skutočne to, čo sme chceli.

Áno, samozrejme, tento čas je mimoriadne náročný a hocčo sa zdá byť lepšie než to, čo práve vonku žijeme. Čo keby sme sa ho napriek tomu pokúšali vnímať, ako nejaké prechodné obdobie, ktoré nás má, a či môže niekam posunúť? Ako krátku dobu medzi výdychom a nádychom? Kratučký interval, v ktorom práve nemáme vzduch?

Keď sa to celé začalo, rozdelili sme sa. Časť z nás tvrdo hlásala, že je to len planý výmysel, nafúknutá bublina, čosi, čo vlastne ani neexistuje. Druhá časť sa v panike bála dotknúť čo i len kľučky bez toho, aby ju predtým nepostriekala dezinfekciou. A potom tu bol nejaký stred, ktorý len sledoval, čo sa deje.

Kde sme teraz, po niekoľkých mesiacoch boja? Mnohí už na vlastnej koži zažili, že to bublina rozhodne nie je. A dokonca ani sranda. Z tých, čo leštili kľučky a báli sa opustiť svoje domovy, majú už teraz poniektorí psychické problémy. Viacerí, ktorí hlasovali za bublinu, boli covidom položení na lopatky.

Ako teda prežiť ten kratučký interval bez vzduchu? Ako uveriť, že po výdychu príde opäť nádych?

Sústreďme sa na seba.

Doba nás núti pochopiť a prijať, že niektoré veci jednoducho nemôžeme ovplyvniť, alebo iba čiastočne. Zamerajme sa teda na to, čo ovplyvniť môžeme, na svoje vnútro.

Sústreďme sa na lásku.

(Ono sústrediť sa na seba, či na lásku, je vlastne to isté.) Nie na prchavé pocity, ktoré sme sa naučili týmto slovom nazývať. Skutočná láska nie je o pocitoch, ale o tom, kto sme.

Láska je totiž našou podstatou. Je substanciou, z ktorej sme utkaní. A táto veta, upozorňujem, nie je klišé. Prosím teda nepreskakovať, ale prežiť ju do špiku kostí.

LÁSKA JE SUBSTANCIOU, Z KTOREJ SME UTKANÍ.

A to nezávisle od toho, či sme veriaci a či nie.
Nezávisle od toho, či sme bohatí a či nie.
Nezávisle od toho, či sme zdraví a či nie.
Nezávisle od všetkého.

A to je naše šťastie.
To je ten nádych, na ktorý čakáme.
Čosi, o čo sa môžeme oprieť, aj keď práve chýba vzduch.
Viera, bez nutnosti veriť.

Láska nie je to, čo cítime, ale to, čo sme.
Je to tak jednoduché?
Je.
No tie najjednoduchšie veci bývajú niekedy extrémne ťažké.

„Ještě že člověk nikdy neví, co ho čeká…“

Je skutočne pravda, o čom hovoria tri bodky v tejto vete? Je presne dané, čo sa stane a čo nás neminie?

Ja verím, že sme stvorení na obraz boží a že sme tým pádom tvorcovia nášho života.  Možno netvoríme kulisy, rozhodujeme však v každom prípade o tom, aké predstavenie sa práve bude hrať.

Tvoríme tým, ako sa k jednotlivým veciam postavíme.
Z akého uhla pohľadu sa budeme na ne pozerať.
Aké myšlienky nám budú cirkulovať v hlavách.
Aké emócie necháme v sebe prebývať.

A preto, posledný deň v roku, keď budú hodiny odbíjať polnoc, prosím vás, neželajme si normál. Zažime, že nás za rohom čaká niečo oveľa lepšie. Že máme na viac.

Napadá mi citát, ktorý som prednedávnom čítala:
„Na Silvestra oslavuje celý svet, že sa mení dátum. Dúfam, že raz budeme oslavovať dátum, že sa zmenil svet.“

Prečo raz? Prečo nie hneď? Čo keby sme k prianiu zdravia, práce a iných dôležitých vecí, pripojili ešte jedno, nemenej dôležité.

A to prianie zmeniť tento svet.

Dovoľme, nech nás tento Silvester prostredníctvom tohto priania, a to nielen v tom momente, ale i po celý budúci rok, viditeľne prepojí navzájom.

Pretože neviditeľne sme už prepojení odjakživa.