Poznáte ho? On je pán DOKONALÝ…

Poznáte tie typy mužov a žien, objavia sa v spoločnosti a zrazu všetko stíchne. Ostatní smrteľníci si v duchu, alebo medzi sebou šepkajú niečo v zmysle, ten má ale šťastie, tej sudičky priali už pri narodení… Samozrejme s týmto úsudkom chodia ruka v rukáve aj zlé myšlienky, ja na to nemám, tam sa nikdy nedopracujem, ona, on sú proste úžasní, dokonalí, nedosiahnuteľní…

Za týmito vetami, ktoré v nás ostávajú hniť ako pokazené jedlo, potom nasledujú skutky. Niekedy je to letargia k vlastnému životu, veď tam sa aj tak nedopracujem, tak aký to má zmysel, inokedy kŕčovitá snaha aspoň trošku sa podobať na svoj idol.

Toto sa mi preháňalo hlavou, keď som jedno doobedie rozhodnutá písať, zakotvila vo svojej obľúbenej kaviarni a zahliadla známeho, ktorého poznám už od detstva.

Len v skratke pre vás. Narodil sa do vysoko intelektuálnej rodiny. Prioritou jeho matky bola výchova detí. Pamätám si, ako som závidela, že mu pomáha v učení a rozvíja jeho vedomosti nad štandard preberaného učiva. Maturity, ktoré pre mňa boli nočnou morou, on zvládal v pohode, už cez prázdniny pred posledným ročníkom mal hravo vypracované všetky témy a podstatnú časť z nich uloženú v hlave.

Vždy skvelo oblečený, sčítaný, športovo nadaný, mohol si vyberať z tých najatraktívnejších dievčat. Samozrejme pokračoval vo vysokoškolskom štúdiu, kde exceloval. Z jeho „A“- čiek by sa dala vydláždiť cesta na Mesiac. Potom sa pustil do podnikania a ako inak, vsadil na skvelú tému, takže ho perfektne  živí roky rokúce. Oženil sa s nejakou miss a spolu majú dve rovnako excelentné deti.

To nie je fikcia, to je realita. Toľko informácie, ktoré som mala k dispozícii.

Všimol si ma a neviem, možno som mala na čele napísané o čom rozmýšľam, prisadol si ku mne. A mne sa zrazu nechcelo byť dokonale dokonalou na jeho úrovni. Len takou dokonalou vo svojej nedokonalosti a nehrať sa proste na nič. A tak som to na neho vybafla. Všetko. Ako ho mám uloženého vo svojej hlave, ako vnímam, že to často môže na ľudí negatívne pôsobiť, no proste všetko.

„Dokonalý? Ja, že som dokonalý? To nemyslíš vážne!!!“, a pustil sa do hurónskeho smiechu, až mu z očí začali tiecť slzy. No na jeho tvári som zbadala aj čosi iné. Akýsi náznak bolesti, ktorá tam predtým nebola viditeľná.

„Začnime tým, že som sa narodil so šiestimi prstami na oboch nohách. Toľko k tej dokonalosti.“ Potom kývol na čašníka a objednal si fľašu vína, síce kvalitného, no bolo ešte len desať hodín ráno. Všimol si môj pohľad a poznamenal: „Prestaňme sa posudzovať navzájom a buďme jednoducho otvorení, keď si to už začala.“

A potom to prišlo. Všetko. Len trochu inak. Teda vlastne o dosť inak.

Dozvedela som sa, v akom kriku a tlaku v detstve vyrastal, ako túžil len tak nenaučený, nepripravený, sa niekde vonku potĺkať s nami. Tiež o antidepresívach, ktoré musí užívať a o tom, ako ich v poslednom čase niekedy kombinuje s alkoholom, aj keď vie, že je to nebezpečné. O manželke, ktorá ho asi podvádza a mnohé iné pikantnosti.

Bavili sme sa o všeličom, o zmysle života, o ľuďoch, prečo navzájom pred sebou ukazujeme len povrch a nie svoju skutočnú hĺbku. A ako nás táto neúprimnosť potom poznačuje.

Ako hovoril, krásnel. Tak nejako inak, ako predtým. Tak nejako ľudsky. Zo srdca.

A na záver mi v tej preplnenej kaviarni nenápadne pod stolom ukázal tie prsty na nohách. Má ich šesť. Na oboch. Fakticky.

Tak teda summa summarum, v tej kaviarni som stratila ilúzie o svete dokonalej dokonalosti. Odvtedy sa na všetkých tých krásnych a úspešných ľudí, od ktorých sa v spoločnosti tají dych, pozerám trochu inak. Každý z nás má svoje bolesti, svoju trinástu komnatu, do ktorej nechce, aby nazreli iní. A niekedy do nej nechce nazrieť ani on sám.

Neexistujú vyvolení, ktorí sa všetkého dotýkajú šťastnou rukou a zlé ich obchádza.

Existujú však šťastlivci, ktorí aj bolesť dokážu premeniť na zlato. A takými môžeme byť aj my, bez toho, žeby sme sa chceli na niekoho podobať. Ten pomyselný kameň mudrcov máme totiž všetci od narodenia zakódovaný v sebe.