Jenom klid, mír a pokora a srdce otvorené dokorán

Ono to spočiatku na mier a pohodu vôbec nevyzeralo. Napriek tomu mi pri spomienke na príhodu, o ktorej tu bude reč, napadli slová piesne Richarda Müllera.

„Ako je to možné, že ma v práci nehodnotia tak vysoko, ako tú mladú kočku XY? Mám skúsenosti, nadhľad a príde taký mladý fafrnok odnikadiaľ a všetci jej ležia pri nohách. Čo má, čo ja nie?

Sadla som si asi pred troma mesiacmi s kamoškou na kávu a na svoju obligátnu otázku, ako sa máš, som čakala obligátne okej.

Namiesto toho prišlo: „Strašne, som v totálnej depke,“ a potom na mňa vychrlila horeuvedené vety, až pripomínala Vezuv v 79-tom.

Je také introvertné slniečko, ktoré toho o sebe moc nenahovorí, o to viac ma to prekvapilo. Dokonca jej nezáležalo ani na nechcenom obecenstve kaviarne.

Ešte šťastie, že na rozdiel od obyvateľov Pompejí, ja som už na takéto výlevy pripravená. Niekoľko rokov som sama seba úspešne cvičila v prežívaní podobných drám. A tak ma to už nezdemolovalo a nezasypalo programami strachu, porovnávania a posudzovania.

V mysli som sa vrátila do minulosti. Koľko takýchto negatívnych myšlienok sídlilo v mojej hlave! A vnímala som ich presne tak, ako moja známa. Ako inak sa už teraz na ne pozerám!

Nie, nie je to o tom, že už nikdy žiadna zlá myšlienka nezaklope na moje dvere. Dokonca ani o tom, že zamknem a zahodím kľúč. Rozdiel je v tom, že poznám riešenie, viem, čo mám v danej situácii robiť. A robím to už akosi automaticky.

Chápem totiž, že tá myšlienka mi prišla niečo povedať a beriem to ako malú špionážnu hru, či dobrú detektívku. A už len krátko pátram, čo sa vlastne deje.

A niekedy aj nie, niekedy proste nemám čas dať zlej myšlienke svoju pozornosť, ale ona netlačí a odíde. Vie totiž, že ju už nezaháňam, ani sa jej nebojím a najbližšie si ju zaiste vypočujem.

„Ty ma vôbec nepočúvaš!“ kamarátkin nepríjemný tón hlasu ma vytrhol z rozjímania.

„Hovorím ti práve, že sa cítim, ako ten chlap v tom filme a ty len pozeráš cezo mňa, akoby som bola priesvitná!“

„V akom filme? Aký chlap?“ spýtala som sa nechápavo.

„Ten absolútne inteligentný a šarmantný, na ktorého pleci všetky krásne baby plakali a potom chceli mať sex s jeho arogantným kamarátom.“

„Ach,“ už mi tá paralela došla, „takže ty chceš byť ten arogantný kamarát, s ktorým chcú mať všetci sex, ak to dobre chápem.“

Moja reakcia ju šokovala, no zároveň sa mi ju podarilo, tak trochu cez slzy a hnev, rozosmiať.

„No, keď to podáš takto, tak to vlastne ani tak nechcem,“ so zamyslením sa na mňa pozrela. Videla som, ako sa jej jemne nadvihuje obočie a pokúša sa protikladné informácie zrovnať vo svojej hlave.

„Tak čo mám teda robiť?“ spýtala sa. V jej hlase sa miesil hnev s trochou odvahy a to bolo dobré znamenie. V emócii strachu by toho veľa nevyriešila.

„Nuž v prvom rade nebojuj, pretože v boji absolútne stratíš prehľad o tom, kto si a čo vlastne chceš. V jednom momente ti začne ísť už len o víťazstvo. Zároveň sa však ani od strachu, či iných nepríjemných pocitov, nestiahni do seba. Jednoducho sa zastav a pozeraj sa na tú scénu ako na dobrý film na filmovom plátne. A takisto sleduj aj to, čo pritom cítiš.“

Potom nám už akosi nebolo do reči, v tichu sme dopili kávu a rozlúčili sme sa. Mala som trochu zmiešané pocity, nevedela som totiž posúdiť, nakoľko sa mojim slovám podarilo dotknúť jej vnútra.

Tento článok píšem preto, že som ju pred pár dňami náhodou stretla v meste. To, že je usmiata od ucha k uchu, sa dalo vidieť aj cez rúško.

Tak trochu s obavou som položila opätovne otázku spred troch mesiacov: „Ako sa máš?“

„Ty, vieš čo? Tá tvoja rada sa mi zdala totálna hlúposť,“ zasmiala sa nahlas, „napriek tomu mi stále znela v hlave.“

Tip

  • Nebojovať so zlými myšlienkami
  • Nestiahnuť sa zo strachu do seba
  • Sledovať realitu ako dobrý film na filmovom plátne
  • Sledovať svoje pocity

„Dívaj sa na to ako na film. Dívaj sa na to ako na film. Už mi to pripadalo ako nejaká mantra, čo funguje vo mne, nezávisle odo mňa. A tak som sa na to začala pozerať fakt ako na nejaký film v kine a sledovať pritom, čo cítim.“

„A čo sa dialo?“ bola som fakt zvedavá.

„Tak asi o týždeň sa vo mne sformovala otázka.

Čo ja tu ešte robím?

Taká moja mantra číslo dve, ktorá mi nedala spávať.

Vieš, čo mi to pripomenulo? Ako nás otec v opitosti vyháňal z domu a s mamou sme sa stále vracali späť. Tak som túžila, aby si bola vtedy mama položila túto otázku.

No a tak som po mesiaci dala výpoveď. Sama som bola zo seba fascinovaná, čo vlastne pácham. Bola som tam už 15 rokov a myslela som si, že stadiaľ pôjdem do dôchodku.“

„Takže teraz si užívaš ničnerobenie?“ opatrne som volila slová, pretože som si nebola istá, koľko jej vydrží entuziazmus v takej existenčnej neistote.

„Ale kdeže! Dva týždne od výpovede som dostala takú pracovnú ponuku! To proste neuveríš! To sa snáď deje len v rozprávkach!

A vieš čo, som síce nadšená, ale beriem to už akosi inak. Už sa na to proste tak neupínam. Môže sa stať čokoľvek. Nuž ale, raz som vykročila zo svojej komfortnej zóny a prežila som. Takže pohoda.“

Tie posledné vety ma z jej úst potešili najviac. Ukazovali totiž na to, že získala nad svojimi zlými myšlienkami a strachmi nadhľad a zároveň začala prepisovať rodové zaťaženie, keďže bola schopná preťať líniu, ktorou sa uberala jej matka.

Zvyčajne je to také jednoduché. Stačí len jeden krok do neznáma.

TAKŽE:

JENOM KLID, MÍR A POKORA

A SRDCE OTVORENÉ DOKORÁN 🙂

 

 

 

 

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaň byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začni používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozri sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: