Moje 30-ročné JA a JA

NEKÚPIM SI VÁŠ E-BOOK, hoci predpokladám, že by mi mnohé veci pomohol pochopiť skôr a možno aj menej bolestivo. No ja chcem svoju cestu prejsť úplne sama a obávam sa, že by to už po jeho prečítaní nebolo možné.“

Tieto slová mi prednedávnom napísala jedna odvážna žena. Veľmi zriedkavo sa stretávam s takýmto postojom, väčšinou chcú ľudia riešenie svojich problémov hneď a zaraz. Odpovedala som jej, že žiaľ, alebo skôr chvalabohu, by si musela svoju cestu prejsť sama aj s mojím e-bookom.

Niet rady, knihy, ani mentora, ktorý by človeka mohol pozbaviť jeho cesty.

Zároveň som si pri čítaní jej listu tak trochu povzdychla. Dobré staré známe, JA SAMA. Vraj to boli prvé slová, ktoré som v detstve vedela vysloviť. A v tejto súvislosti mi napadla otázka.

Do akej miery je vlastne skúsenosť prenosná? Aký význam má spísať svoje poznatky so zlými myšlienkami? A aký význam môže mať pre niekoho, ich prečítať? Tak, či tak, bude musieť prejsť svojou cestou, nie je možné ju jednoducho preskočiť.

V hlave mi začal blikať ďalší otáznik. Čo by som z perspektívy svojich 55 rokov vedela vysvetliť svojmu 30-ročnému JA, ktoré bolo v zlých myšlienkach zahrabané až po uši a nevidelo z danej situácie žiadne východisko?

A tak som si sadla k jazeru, vpila sa pohľadom do zapadajúceho slnka a v ruke s pohárom skvelého červeného vína, začala túto pomyselnú debatu: „Vnímaš ten pokoj? Vonku i vnútri?“

„Aj ja milujem sedieť so svojimi deťmi pri jazere a pozerať sa na západ slnka,“ odvetilo moje hyperaktívne 30-ročné ja. A potom túto myšlienku zvláštnou, pre 30-ročné ja príznačnou optikou, transformovalo do reality. „Musím teraz pracovať od rána do noci, aby som si mohlo pri nejakom jazere kúpiť dom. Potom tam budeme sedávať tak často, ako len budeme chcieť.“

Usmiala som sa naň láskavo a povedala mu: „Si múdre, pracovité a vytrvalé. Raz budeš mať zaiste dom pri jazere a možnosť 365 západov roka. Len dávaj pozor, aby deti, s ktorými tam chceš sedieť, medzitým nevyrástli a nerozpŕchli sa do sveta. Mohlo by sa potom stať, že tam budeš sedieť samé, popíjať červené víno a nostalgicky spomínať na všetky západy, ktoré ste v zhone povinností spolu zameškali.“

Ešte som mu chcela povedať, že deťom sú ukradnuté kulisy a rovnako ako jazero im poslúži okraj vane, len keď tam môžu sedieť  s nami. Ale už nepočúvalo. Nebolo prítomné.

Vnímala som jeho neprítomnosť, jeho blúdiaci pohľad. I jeho nervozitu, ktorú sa snažilo skryť za silený úsmev.

Chápala som, že práve o to ide. O NEPRÍTOMNOSŤ.

Nemôžeš byť s niekým, keď nie si vlastne ani sám so sebou.

Poznala som všetky myšlienky, ktoré sa mu práve preháňali hlavou. Pochopila som, že toto nie je cesta, ktorou sa k nemu budem vedieť priblížiť. Nemôžem z mojej perspektívy poukazovať na jeho chyby. Nemôžem ho z mojej perspektívy strašiť tým, čo všetko sa môže stať, ak sa nezmení. Teda môžem, ale nebude to mať pozitívny účinok. Hlavu má už aj tak preplnenú zlými myšlienkami typu, mohlo som, malo som, čo ak…

Možno by stálo za pokus ukázať mu cestu, po ktorej som išla a kam ma to priviedlo. Dať mu pocit blízkosti, záchytný bod, že v tom nie je samo. A tiež víziu, že sa to dá zvládnuť. VÍZIU, ŽE TO ZVLÁDNE.

Ako taký dobrý kondičný tréner. Nemohla by som zaňho cvičiť, no mohla by som mu dať do rúk funkčný plán a opraviť ho, ak by dané cviky prevádzalo nesprávne.

A tak som sedela na brehu jazera, za chrbtom vysnívaný dom a v ruke pohár vína. Moje tridsaťročné JA už dávno odišlo, naďalej sa podvedome uvádzať prácou, či myšlienkami, do neprítomnosti. Otočila som pohár k slnku, kochala sa pohľadom na jeho červený, trblietajúci sa obsah a nostalgicky spomínala na všetky západy slnka, ktoré som, i „vďaka“ zlým myšlienkam, tak trochu zmeškala.

A odniekiaľ sa vynorila ďalšia otázka.

SKUTOČNE SOM ICH ZMEŠKALA?

Vnútorne som odpoveď cítila. Prostredníctvom práce so zlými myšlienkami som totiž pochopila, že máme v sebe zakódovanú jednu zvláštnu schopnosť.

DOKÁŽEME PREPÍSAŤ MINULOSŤ, POCHOPENÍM V PRÍTOMNOSTI.

Odpoveď zvonku som dostala za necelé dva mesiace. Tá odvážna žena sa napokon predsa rozhodla e-book o zlých myšlienkach kúpiť. Po jeho prečítaní a spracovaní dojmov, mi napísala ďalší, nádherný dopis.

No, a tak už viem.

Naše cesty majú význam.

Naše príbehy, poznatky a ich zdieľanie majú význam.

Nie sme totiž osamotení na svojich cestách, sme v tom spolu.

A odovzdávať si posolstvo svojich ciest v akejkoľvek forme, je to najviac, čo môžeme jeden pre druhého urobiť.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaňte byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začnite používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozrite sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: