Zlé myšlienky

„Snažím sa, fakt sa snažím…,“ uprela na mňa svoje obrovské mandľové oči a po pestovaných mihalniciach sa jej distingvovane spustila slza. Pozorovala som, ako sa jej elegantne kĺže po líci a ničí pritom dokonalý mejkap.

„Nemusíš ma presviedčať, ja ti verím,“ odvetila som jej. Uvažovala som, koľkokrát musela takýmto spôsobom ubezpečovať všetkých naokolo, ktorým znepríjemňovala život svojím trápením a preto ju logicky žiadali o „ukončenie týchto „blbostí“.

Ako inak by ste totiž nazvali, ak si dospelá žena nie je istá v tom, že… Vlastne v ničom. Blbosť, nie?

Akoby dokázala počuť, na čo myslím a ja som pripúšťala, že to skutočne ovláda, sa ma spýtala: „Blbosť, že?“

Líčila mi ďalej svoje myšlienky a pritom ma kontrolovala pohľadom, zisťovala terén, kam ešte môže zájsť. No u mňa nenarazila na hranice a tak sa postupne uvoľnila.

„Lebo veď vieš, čo ak niekomu ublížim. Čo ak spravím niečo, čo sa už nedá vrátiť? Posledné slová z nej vyšli spolu s jemnými, podvedomými vzlykmi, až sa sama nad tým začudovala.

„Vieš čo, je mi lepšie už len tým, že som to niekomu mohla povedať takto úprimne a všetko,“ usmiala sa na mňa. „A najmä, že ten niekto ma hneď nepostavil na hranicu a nechcel ma upáliť,“ akoby sa vracal do nej život, dokázala sa nad sebou už i zasmiať.

Nehodnotila som. Vedela som úplne presne, o čom hovorí. A tiež do detailu, čo práve cíti. Obdivovala som ju, ako navzdory všetkému, ešte stále dokáže udržať vonkajšie dekórum, alebo aspoň jeho zdanie. Vedela som však, že osožnejší by jej bol pravý opak.

„Marti“, povedala som potichu a nežne na ňu pozrela, „a koľkokrát denne sa upaľuješ ty sama?“

Myslím, že to bol práve ten nežný, neposudzujúci tón môjho hlasu, ani nie samotné slová, ktorý nabúral jej hradby. Pozrela sa na mňa ako srnka do reflektorov auta, keď pochopí, že už niet úniku.

„Ty to poznáš,“ hlesla. „Áno, Marti, bolo to síce pred rokmi, ale na to sa nezabúda,“ usmiala som sa.

Je to zvláštne. Vždy sa to deje takisto a predsa ma to prekvapí. Nemajú rady, že viem. Vyspovedajú sa a potom sa zvyčajne stratia z môjho zorného uhla, aby mohli hrať drámu ďalej. Drámu, v ktorej môžu byť i naďalej hlavnou hrdinkou. Hrdinkou, o ktorej už na začiatku filmu každý vie, že je to obeť.

Nehovorím o tom nahlas, fakt len počúvam a predsa to cítia. Nie som obeť a nemôžem ich v tej tragikomédii podporovať. Bola som ňou a už nie som. A to ich plaší.

Možno ich plaší tiež to, že som sa nezaradila. Nerobím, čo sa odo mňa očakáva a robím, čo sa neočakáva. Asi sa obávajú, že je to jediná cesta, ako z toho vyjsť. A majú pravdu.

A tak ich strácam. Rada by som ich strácala inak. S pocitom, že ony sa našli.

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.