Môj šéf mi pije krv – je to fakt, alebo fikcia?

„Som donútený meniť prácu ako na bežiacom páse. Najprv sa zdá byť všetko super, no po určitom čase v každom zamestnaní začnem narážať na nevyspytateľnosť šéfa. Jeho slovo platí tak maximálne týždeň – dva, potom zrazu bez vysvetlenia zmení názor a tvrdí niečo úplne opačné,“ sťažuje sa jeden môj známy.

Za chvíľu dodáva: „Som z toho už ubitý a letargický, takto sa nedá pracovať. Vo chvíľach nevysvetliteľnej šéfovej premeny mám pocit, že celá moja dovtedajšia práca vyšla navnivoč. Oduševnene pracujem na niečom, zapálim sa pre to, o mesiac je všetko inak a celé moje snaženie je spláchnuté do žumpy. Čím to vyvolávam, že priťahujem takýchto ľudí?“

Čo sa tu deje?

Čo s tým?

A ako s tým súvisia zlé myšlienky?

Po pár pomocných otázkach dostávam jasnejší, realistickejší obraz.
Môj známy, nazvime ho Milan, verný svojmu menu, sa snaží byť v jednom kuse milý a každému vyhovieť. Robí pravidelné nadčasy, ktoré od neho nikto neočakáva, neustále prichádza s novými myšlienkami a nápadmi. S prácou vstáva i zaspáva, a je jeho verným spoločníkom po celý deň. Dokonca sa mu o práci aj sníva.

Som zástancom pracovného nadšenia, ale v tomto prípade začínam mať pocit, že tu niečo nesedí. Uvedomujem si, že dochádza k zámene. Akoby práca bola predstaviteľom niekoho, od koho závisí Milanov život. Šéf sa tým pádom stáva pre neho životnou hrozbou.

Ďalšími otázkami sa dostanem opäť bližšie k podstate problému.

Milan v detstve zažíval svojho otca ako silného jedinca, ktorý bol vždy presvedčený o svojej pravde. Ako však mladý otec zrel a vyvíjal sa, jeho „silná pravda“ sa často menila. Matka, ktorá už zo svojej rodiny bola naučená poslúchať, len ďalej pokračovala v dobre známom software. Snažila sa lavírovať, vyhovieť manželovi a akceptovať jeho často sa meniace názory. Ba dokonca na ich základe, zas návyk z detstva, sa aj ona snažila meniť svoj pohľad na život, mnohokrát na úkor samej seba.

Milan bol na matku silno citovo naviazaný, zároveň stelesňovala pre neho obživu, od ktorej závisel jeho život. Vnímal jej neistotu i snahu získať otcovu priazeň.

Len čo nastúpi do práce a postrehne prvé, čo i len jemné náznaky zmeny názoru u šéfa, zaktivuje sa u neho vzorec z detstva. Šéf zrazu stelesňuje otca, práca ako zdroj obživy zas matku. A Milan nastúpi do známeho vlaku, vzorca, ktorý má vtlačený do buniek.

Stotožní sa s prácou – matkou, ako to prirodzene zažíval v detstve a prostredníctvom nej sa snaží vyhovieť šéfovi. Zmenu nálad šéfa a ohrozovanie významu jeho práce vníma vo svojom bloku ako ohrozovanie samotnej matky a keďže je s ňou stotožnený, aj ako priame ohrozenie seba samého.

Je to však len chiméra.

Milan je kreatívny mladý muž, hranie tejto starej drámy ho inaktivuje a vyčerpáva.

Aké je východisko?
V prvom rade opíšem Milanovi iluzórny film, ktorý mi vlastne nevedome vyrozprával on sám a v ktorom hrá hlavnú úlohu. Snažím sa, aby o ňom nielen porozmýšľal rozumom, ale aby tú atmosféru precítil. Prípadne ho požiadam, aby sa so zavretými očami pokúsil vrátiť do detstva a vybavil si v spomienkach, ako to vtedy zažíval. Chcem, aby vnímal, ako príbeh, ktorý som zložila z nášho rozprávania, rezonuje s jeho vlastnými spomienkami z detstva.

Týmto spôsobom prvýkrát naruším jeho betónovú hrádzu presvedčení a predierajúca sa voda začne pracovať v náš prospech.

Ďalej mu navrhnem, aby sa pri každom aktivovaní tohto vzorca na chvíľu zastavil a uvedomil si, akú drámu sa chystá opäť hrať. Pravdepodobne bude ešte niekoľkokrát do nej vtiahnutý, ale ak aspoň čiastočne udrží počas nej svoju bdelú pozornosť, z nevedomých programov sa stanú postupne vedomé a tým sa stratí zmysel ich opakovaného hrania.

Ďalšia vec, ktorá je pre Milana a ľudí, ktorí sa trápia podobnými problémami dôležitá, je uvedomiť si, že cesta od hrania drámy k žitiu svojej ozajstnej prirodzenosti, istý čas potrvá. Nie je však zbytočná. Za ten čas sa dá vyčistiť mnohé, ktoré sa práve ako na tácke, ponúka. Dokonca, ak si uvedomíme, čomu nás daná situácia mala naučiť, len prispievame k urýchleniu jej odznenia.

V Milanovom prípade tým najdôležitejším odkazom bolo nasledovné:
Jeho podvedomý výber nadriadených, ktorým sa nikdy nevedel zavďačiť k svojej spokojnosti, mu ponúkal šancu pochopiť, že má byť vyhovujúcim sám sebe, zavďačiť sa sám sebe, nie ostatným.

V konečnom dôsledku nás drámy brúsia do krásy diamantu. Je dôležité na nich pracovať z dvoch strán. Z jednej si uvedomiť, že je to len hra, v ktorej hrám part v energii niekoho iného, z druhej strany si treba osvojiť lekciu ponaučení, ktoré nám mala odovzdať.
A tak bude mať naša rozprávka zmysel i šťastný koniec.