Od pôrodu k našim démonom

Nedarí sa mi. Všetko sa deje úplne inak, než by bolo normálne. Možno som sa do toho vôbec nemala pustiť.

Prežívate to niekedy tiež tak? A zamýšľali ste sa nad tým, kde môže mať tento stav svoje korene?

Ste nad vecou, kreatívni, v dobrej nálade a vlastne nemáte žiadne očakávania. Kotúľate pred sebou svoj pekne rozpracovaný projekt a zrazu sa plynulé gúľanie z neznámych príčin zastaví. Vtedy zisťujete, že tam niekde hlboko vo vás, nejaké očakávania predsa len driemali.

Možno nadobudnete dojem, že šťastie klope práve na iné dvere a tie vaše akosi obchádza.

Možno začnete pochybovať o sebe, o projekte, do ktorého ste sa pustili, ba dokonca o celom nasmerovaní vášho života. Toxické myšlienky vás začínajú zožierať zaživa. Máte pocit, akoby vám šlo o život.

Rozoberáte možnosti ako a kadiaľ ďalej, čo robiť a hľadáte tú jedinú správnu alternatívu, tú jedinú správnu cestu.

Z dôvodu, že ste sa už v minulosti rozobrali na tisíc kúskov a opätovne zložili, chápete, že danou situáciou a vaším správaním opakovane imitujete svoje narodenie. Počas neho ste sa totiž zasekli v pôrodných cestách a existovala jediná správna cesta von. Pri jej nájdení vám skutočne išlo o život.

Všetko je vám jasné. Všetko viete. A predsa sa to deje znovu.

Znovu bojujete „o život“. Čo s tým?

Uvedomiť si existenciu našej schémy.

Napadá mi ohľadom tejto témy jeden nádherný príbeh, bol práve v týchto dňoch zdieľaný na rôznych fórach. Je o afrických ženách z kmeňa Himba, ktoré majú pred otehotnením špeciálny rituál. Na čas odídu od spoločenstva, posadia sa pod strom a snažia sa načúvať tak dlho, kým nezačujú pieseň dieťaťa, ktoré chce prísť na svet.

Táto pieseň sprevádza potom človeka po celý jeho život. Príslušníci kmeňa mu ju spievajú v každej kritickej situácii. (Celý príbeh si môžete prečítať na https://neterianafricanreligion.net/the-role-of-birth-song-in-african-life/).

Mám pocit, že v týchto končinách sa žiaľ základné tóny piesne nášho života skladajú v pôrodniciach.

Témou môjho narodenia je teda zaseknutie. To je základná pieseň môjho života.

Aké hudobné podfarbenie nesie ten váš? Zamysleli ste sa niekedy nad tým? Možno by vám pomohlo porozprávať sa o podrobných detailoch narodenia s vašimi rodičmi. Ak to z nejakej príčiny nie je možné, pozrite sa na opakujúce schémy vo vašom živote z tohto kontextu. O akom pôrode svedčia?

Pre zaujímavosť a lepšie pochopenie uvediem dva iné, skutočné príbehy.

Muž menom Michal, je pán v stredných rokoch, biznismen, ktorého celý život pri rôznych príležitostiach sprevádza schéma „ešte nie, ešte s tým treba trochu počkať“ a vyrába mu mnohé problémy v jeho práci.

Pri debate s mamou, o detailoch jeho narodenia, len tak medzi rečou vysvitne, že mamička vždy túžila, aby sa narodil na jej narodeniny a všemožne sa snažila oddialiť termín pôrodu na ten jej vysnívaný deň. Narodil sa však o dva dni skôr, z čoho bola sklamaná.

A tak sa Michal celý život snaží trochu počkať, aby prišiel práve včas. Takto sa podvedome snaží spraviť šťastným a zaslúžiť si lásku človeka, od ktorého voľakedy dávno závisel jeho život.

Hlavnou postavou druhého príbehu je mladá dáma menom Lenka, dievča v puberte. V situáciách, kladúcich nároky na výkon, či už fyzický, alebo psychický, začne opakovať „nevládzem, nevládzem“ a z minúty na minútu sa stane úplne vyčerpanou.

Pri rozhovore s rodičmi sa dozvie zaujímavú informáciu. V istom momente jej rodenia sa mala mama pocit, že už ďalej nevládze tlačiť a v mysli si prehrávala práve tie magické slová „už nevládzem, už nevládzem“.

Melódie, ktoré podvedome spievame celý život, sú nadmieru zvláštne a zaujímavé. Takže, ktorá je tá vaša?

Nechcieť nie je cesta

Pochopili sme príbeh, ktorý hráme dookola a už ho nechceme vo svojich životoch. No napriek tomu sa nás tvrdošijne drží. A čím viac ho nechceme, tým viac nás dusí. Musíme jednoducho kapitulovať a uznať, že nemôžeme prepísať históriu svojho narodenia tak, že ju jednoducho odignorujeme. Čo sa stalo, sa už proste neodstane.

Čo to znamená? Sme odsúdení až do konca života opakovať navyknuté vzorce?

Pozrime sa na to z iného uhla pohľadu. Vypočujme si po prvýkrát aj slová našej piesne, nielen jej melódiu.

Pochopiť našu pieseň

Musíme si uvedomiť, že aj keď melódia je naša, text našej piesne sme nepísali sami. V drvivej väčšine prípadov sa na ňom podieľala naša matka, no prispel i otec, či nervózny lekár, sestrička…

Pokúsme sa naše narodenie vnímať v širších súvislostiach, tak trochu z nadhľadu a nie tak jednostranne ako doteraz. Históriu síce nevieme prepísať, ale môžeme ju prežiť čisto, bez vonkajších vplyvov.

Príbeh 1. – zaseknutie v pôrodných cestách. Čo sa vlastne stalo? V priebehu svojho narodenia som na istý čas zastala v pôrodných cestách. Ak by som nevsiakla do seba mamine negatívne myšlienky a stres spôsobený z menšej časti vysilením, z väčšej časti nervozitou a nepríjemným správaním lekára, bolo by to len prosté zastavenie sa na niekoľko minút.

Stres, ktorý som zažívala, nebol môj. Pri ponorení sa do tejto vety a prežití situácie bez posudzovania vnímam, akoby sa dovtedy žitá schéma začala odo mňa oddeľovať. Nie je jedno, či zastavenie na svojej ceste príchodu na tento svet budem vnímať ako pusté zastavenie, alebo mu nechám dať okolím biľag zaseknutia.

Príbeh 2. – treba trochu počkať. Čo sa vlastne stalo v tomto príbehu, ak ho nenecháme posudzovať okolím? Michal pochopí a precíti, že sa narodil práve včas, práve vtedy, keď mal.

Príbeh 3. – nevládzem. Lenka precíti svoj príchod na svet a jasne vníma, že ona celý čas vládala. Uvedomí si, že dokonca aj teraz, takmer v dospelosti, sa v kritických situáciách podvedome snaží do ich deja vtiahnuť matku, pretože svoju schému „nevládzem“ môže úplne na dreň prežiť len s ňou.

A týmto spôsobom Zuzana prestane byť v strese, keď v nejakom projekte na čas zastane, Michal prestane hatiť svoj biznis, pretože dodáva podklady na čas a Lenka prekonáva náročné situácie vláčne a s pokojom.

V konečnom dôsledku teda môžeme prepísať svoj príbeh, len nie cez jeho popretie.