Zdochlina

„Anna, niečo tu príšerne smrdí,“ povedal.
Odhrnul nádhernú hodvábnu, kvietkovanú deku a to, čo bolo pod ňou, ich ovalilo. Nielen čuchové bunky, ale i zrak dostal zabrať. Ležala tam zdochlina, už sa nedalo ani identifikovať, čo za zviera to mohlo byť pôvodne. Bolo nepochopiteľné, ako vôbec mohol ten ľahký hodváb tlmiť takýto smrad.

Annu zarazili jej pocity. Akoby dopredu vedela, čo sa tam nachádza. Prekvapilo ju tiež, že sa necítila zahanbenou. Bola skôr neskutočne naštvaná. Bojovná. Ako pred explóziou. Poznala ho sotva pár mesiacov, prišiel k nej domov prvýkrát a hneď sa začne vŕtať v jej veciach! Načo ho sem vlastne volala?

Podvedome chytila deku a začala zdochlinu opäť precízne zakrývať. Robila to automaticky, bez rozmyslu. Medzi prstami vnímala hebký hodvábny materiál, očami hladila nežný ornamentálny vzor z drobných pastelových kvietkov. Aké pôvabné! Presne toto chcela dosiahnuť, keď tú deku vyberala. Dodať tomuto strohému interiéru romantický nádych.

A hľa! Zrazu bolo po smrade!

„Dobrá deka,“ uznanlivo po nej poťapkala, mrmlúc si pod nos. Ešte našuchorila vankúše a trochu uhladila záhyby. Spravila krok vzad, aby si mohla miesto lepšie obzrieť a vydýchla si. Áno, opäť bolo všetko v najlepšom poriadku.
„Poď, už si môžeme sadnúť,“ ako sa jej podarilo veci upraviť do pôvodnej polohy, prešiel ju hnev. Obzrela sa ponad plece, očakávajúc odpoveď, no nestál za ňou nikto.

Odišiel. Blbec. Môže sa naňho vykašľať. Spraví si romantický večer sama.

No v ten večer sa jej už nepodarilo naladiť na romantiku. Celý čas jej nástojčivo chodilo po rozume, či sa zľakol tej zdochliny, alebo skôr toho, čo s ňou spravila…

———————————————-

Každý z nás má v živote kapitolu, ktorú nikdy nečíta nahlas.

Dnes ráno, niekde medzi kávou, raňajšími správami a zaručene zdravou ovsenou kašou, som sa zasekla na tomto citáte v novinách. Náhle ma osvietilo. Tak to je ten dôvod, prečo nikde nezapadám! Pripadalo mi to smiešne, zvláštne a smutné zároveň.

Ja totiž všetky kapitoly svojho života čítam verejne. A dobre nahlas. Kedykoľvek je to, aspoň teda podľa mňa, potrebné.

Čo sa vlastne môže stať, ak si: „Nebudeme s…. do vlastného hniezda,“ ako ma to v mladosti, síce nie tak distingvovane, ale v podstate detto ako v úvodnom citáte z novín, učilo moje okolie?

Možno niečo podobné, ako Anne z príbehu? Neviem. No ja si radšej ponechám tú svoju „pravdovravnosť“. Obávam sa totiž, že ak by som veci nehovorila nahlas, bola by som schopná na ne i ja sama zabudnúť.

A i naďalej, ak niekto bude predo mnou veľmi silne pranierovať svoju dokonalosť, začne sa mi ozývať môj vnútorný radar. A medzi riadkami jeho slov budem čítať tú kapitolu, ktorú nikdy neprečítal nahlas. Dokonca ani potichu. Ani len tak úplne pošepky, pre seba.

P.S.: Čo keby naše veci, o ktorých nechceme hovoriť, ba ani o nich nechceme vedieť, smrdeli ako zdochliny? A nezaberali by na ne žiadne kvietkované hodvábne deky?

Zuzana Kováčová
Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité len pre účely spracovania tohto komentára.

  • Prestaň byť otrokom svojich zlých myšlienok. Začni používať 5 zásad prvej pomoci pri ich útoku. Pozri sa na zlé myšlienky inak.
  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretneme sa na Facebooku: