Autor Zuzana Kováčová

O autorovi

Učím ľudí, ako zmeniť postoj k svojim zlým myšlienkam a ako uvidieť logiku, aj v ich zdanlivo nelogických útokoch, aby sa pomocou tohto poznania zbavili strachu a objavili cestu k POKOJU VO VLASTNEJ HLAVE. Som autorkou e-booku Dobré dievčatá majú recept na zlé myšlienky. Môj príbeh si môžete prečítať tu>>

Ružové lentilky

Hlava jej išla prasknúť. Ružové tabletky chrúmala ako lentilky. Zaiste im schválne dali takú krásnu ružovú farbu, preblesklo jej hlavou. Človek vôbec nevnímal nebezpečenstvo, keď ich poľahučky zapíjal vodou. Jedna, dve, tri… Nič nezaberalo, len sa jej spravilo zle od žalúdka. Skrútila sa vedľa záchodovej misy a rukami zovrela spánkové kosti, ktoré sa jej práve chystali oddeliť...

Celý článok

Slušné dievčatká sa nerehocú

„Ha há,“ niekoľkokrát sa radostne zakrútila a už sa chcela rozbehnúť návšteve oproti. Milovala návštevy. A špeciálne milovala túto. S obrovským detským úsmevom na tvári, sa náhle zarazila. Všetci vyzerali inak, ako si ich pamätala. Tak nejak rovnako. Čierne šaty, pohľady zabodnuté do zeme, nikto z nich ju nevítal, nechystal sa ju vziať do náručia, ani sa na ňu neusmieval. Zrak jej automaticky...

Celý článok

Spoveď

Opierala sa o umývadlo a celým telom jej lomcovala triaška. Zodvihla hlavu a uškrnula sa na seba v zrkadle. Pomalými, monotónnymi ťahmi pravej ruky, si dôsledne umývala zuby. Považovala za malé víťazstvo, že už udrží kefku. Humor ju však neopúšťal. Do taktu s ťahmi kefky, si hmkala starú Wabiho pesničku, v hlave jej pritom bežal sprievodný text: „Dnes ráno, když bylo půl, při pravidelný...

Celý článok

Istota ma zabíja

Sadla si na posteľ, cmúľala svoj krvácajúci prst a pozerala pritom na kus papiera, ktorý práve, dosť nešikovne, pribila na stenu. „Dobrá práca,“ ozval sa v nej vnútorný hlas a ona len s úsmevom prikývla, neriešiac sarkazmus, čo v ňom postrehla. Skutočne dobrá práca. Každé ráno, hneď, ako vstane, ho bude mať pred očami. A večer, keď si bude líhať, tiež. Vyskočila, spravila si trochu...

Celý článok

Osamotená, i keď nie sama

Bol tak oslobodzujúco jednoduchý. Žiadny sofistikovaný intelektuál, na ktorých bola vo svojom okolí navyknutá. Za jeho smiechom nemusela hľadať premyslenú taktiku, jednoducho sa smial, keď bol veselý. A to bolo často.Ak bol hladný jedol. Ak sa chcel milovať, tak jej to dal najavo, no ak práve necítila túžbu, prijal to a nič jej nevyčítal. Bolo to také uzdravujúce. Vnímala...

Celý článok

Ja som proste IN

„Ja nie som žiadny priemer,“ pozrela na mňa pichľavým pohľadom a vzdorovito pohodila hlavou. „Som proste IN,“ dodala vzápätí a útočne vytrčila bradu. Pozerala som sa striedavo na ňu a na obrázok vo svojom mobile, ktorý mi pred pár minútami hrdo ukázala. Mojím častým „problémom“ je, že nedokážem zakryť svoje pocity a okamžite sa dajú čítať na mojej tvári. A moja ľahko čitateľná...

Celý článok

Zlé myšlienky

„Snažím sa, fakt sa snažím…,“ uprela na mňa svoje obrovské mandľové oči a po pestovaných mihalniciach sa jej distingvovane spustila slza. Pozorovala som, ako sa jej elegantne kĺže po líci a ničí pritom dokonalý mejkap. „Nemusíš ma presviedčať, ja ti verím,“ odvetila som jej. Uvažovala som, koľkokrát musela takýmto spôsobom ubezpečovať všetkých naokolo, ktorým znepríjemňovala život svojím trápením a preto...

Celý článok

Panoptikum subjektívnych právd

Dve ženy. Dva príbehy. Dve pravdy. Náš život ovplyvňuje životy iných. Často bez toho, žeby sme vyriekli, čo i len jediné slovo… ANABEL Som zamilovaná. Vyslovujem tieto slová sama v sebe, s hrôzou i radosťou zároveň. Som zamilovaná. Je potrebné si to zopakovať. A necúvnuť. To, že s Bernardom to pre mňa už dávno nie je len o sexe, som si plne...

Celý článok

Zdochlina

„Anna, niečo tu príšerne smrdí,“ povedal. Odhrnul nádhernú hodvábnu, kvietkovanú deku a to, čo bolo pod ňou, ich ovalilo. Nielen čuchové bunky, ale i zrak dostal zabrať. Ležala tam zdochlina, už sa nedalo ani identifikovať, čo za zviera to mohlo byť pôvodne. Bolo nepochopiteľné, ako vôbec mohol ten ľahký hodváb tlmiť takýto smrad. Annu zarazili jej pocity. Akoby...

Celý článok

Keď ti život dáva citrón, vypýtaj si aj tequilu

Zavadila som očami o svoju posteľ. Medzi matracom a rámom, sa zakliesnený, chúlil zošúverený kvet. Dojato som sa usmiala. Aj toto mi bude strašne chýbať, napadla mi ďalšia z morbídnych myšlienok, patriaca do môjho, nikdy nevysychajúceho patologického repertoáru. Nie som normálna. Je zdravý, mladý, v plnej sile. Je zamilovaný a zhodou nepochopiteľných okolností, práve do mňa. Nemám dôvod oplakávať. A tobôž nie vopred....

Celý článok